4 tipy Knihobotu: Richard Cisler

Čevengur

od ruského spisovateľa Andreja Platonova, o ktorom Stalin vyhlásil, že je to „talentovaný spisovateľ, ale sviňa“, je mnohovrstevnatý román balansujúci medzi utópiou, antiutópiou a metafyzickou alegóriou. Tragikomicky zobrazuje hľadanie raja na zemi cez komunizmus, ktorý obyvatelia mesta Čevengur vnímajú ako posmrtný život, kde sa stiera hranica medzi smrťou a životom. V českom preklade Anny Novákovej vyniká Platonovov poetický jazyk, oscilujúci medzi spisovnou normou a vulgárnou surovosťou.

Román sa zameriava na stret ľudových hrdinov s revolúciou a vykresľuje Platonova ako kritického pozorovateľa porevolučnej ruskej spoločnosti. Pôvodne presvedčený revolucionár sa postupne stáva prorokom krachu revolučného experimentu, keď „ruský prostý človek“ vkladá do revolúcie nádeje na univerzálnu spravodlivosť bez toho, aby chápal jej dôsledky. Hrdinovia čakajú od revolúcie spásu, ale ich nadšenie naráža na tragiku života a nevyhnutnú katastrofu.

Platonovova technika rozprávania, pripomínajúca ľudových rozprávačov, skladá príbeh z niekoľkých fragmentov a vytvára tak uvoľnenú románovú štruktúru. Tento prístup, inšpirovaný mýtmi a rozprávkami, odráža Platonovovu osobnú reflexiu revolúcie. Aj napriek grotesknému vyzneniu celého románu zostáva Čevengur hlbokou metafyzickou úvahou o ľudskej existencii a stroskotaní revolučného experimentu.

Čarovná hora

Thomasa Manna je nielen klasickým príkladom európskeho Bildungsrománu – teda románu o výchove a formovaní jedinca – ale aj satirickým komentárom tohto žánru. Hlavná postava Hans Castorp opúšťa svoj domov, aby v sanatóriu v horách prežil hlbokú premenu. Stretáva sa s umením, kultúrou, politikou, ľudskou zraniteľnosťou a láskou, čo sú typické prvky románov o dospievaní. V rozsiahlom románe Mann navyše skúma čas, hudbu, nacionalizmus a spoločenské zmeny, pričom Castorpova izolácia v sanatóriu poskytuje panoramatický pohľad na predvojnovú európsku civilizáciu a jej problémy.

Mann venuje osobitnú pozornosť subjektívnemu zážitku vážnej choroby a postupnej inštitucionalizácii, čo odráža aj vtedajší rastúci vplyv freudovskej psychoanalýzy. Castorpovo skúmanie psychických hlbín a chorôb je kľúčové pre jeho charakterový vývoj. Sám Mann v roku 1953 v eseji uviedol, že Hans Castorp "musí prejsť hlbokou skúsenosťou choroby a smrti, aby dosiahol vyššie zdravie a múdrosť." Tento motív je kľúčový pre celú jeho cestu od nevedomej mladosti k širšiemu pochopeniu sveta.

V románe sa tiež odráža vplyv Nietzscheho skepticizmu k modernej ľudskej spoločnosti, ktorý Mann využíva v dialógoch medzi postavami, najmä medzi humanistom Settembrinim, jezuitkou Naphtou a lekárskym personálom sanatória. Castorp je tak postupne konfrontovaný s rozmanitými ideológiami doby osvietenstva, avšak zatiaľ čo tradičný Bildungsroman by vrcholil Castorpovým dosiahnutím dospelej múdrosti a pevného svetonázoru, Čarovná hora končí jeho anonymným osudom vojaka na bojisku prvej svetovej vojny, čo podčiarkuje tragiku moderného človeka.

Veľký zošit

Ágoty Kristóf, prvý diel jej slávnej trilógie, predstavuje surový príbeh dvoch bratov-dvojčiat, ktorí počas posledných rokov druhej svetovej vojny a začiatku komunizmu vyrastajú u babičky vo vidieckom mestečku v Maďarsku. Bratia sú morálne nevyhranení (klamú, vydierajú, vraždia), ale ich správanie je zároveň prejavom čistej etickej naivity. Ich pomoc ostatným je nesentimentálna a neosobná: pomáhajú, pretože to je potrebné, nie zo súcitu alebo láskavosti. Tento postoj vytvára kontrast k okolitému svetu, ktorý je plný cynizmu a brutality.

Román je plný extrémnych scén, ktoré čitateľov konfrontujú s absurditou ľudského správania. Bratia sa stretávajú s postavami, ako je hladný dezertér alebo nemecký dôstojník, a ich interakcia skúma hranice ľudskej morálky. Hoci ich činy pôsobia chladne a odťažito, ide o akúsi formu „kantovskej etiky“: konajú podľa toho, čo je nevyhnutné, bez akejkoľvek osobnej väzby alebo záujmu. Táto naivita a nezaujatosť bratov zdôrazňuje kontrast s okolitou krutosťou.

Kristóf svojim minimalistickým štýlom vytvára silné napätie medzi chladným odstupom a hlbokým morálnym podtextom. Bratia, ktorí dokonca chladnokrvne splnia babičkine prianie o usmrtení, sú na prvý pohľad „monštrá bez empatie“, avšak ich činy sú výsledkom zvrátenej, avšak neúprosnej etickej logiky. Velký zošit tak predstavuje fascinujúce skúmanie ľudskej morálky v extrémnych situáciách.

Kniha Einsteinovy hodiny a Poincarého mapy od Petra Galisona sa zaoberá historickým a teoretickým kontextom vzniku špeciálnej relativity, a to predovšetkým prostredníctvom analýzy časových meraní a synchronizácie hodín na prelome 19. a 20. storočia. Autor spochybňuje tradičné predstavy o Einsteinovej genialite ako o osamelom mysliteľovi, a namiesto toho kladie dôraz na to, že objav relativity bol výsledkom súhry rôznych myšlienok z oblasti fyziky, filozofie a praktického inžinierstva.

Galison sa sústredí na rolu Henri Poincarého, významného francúzskeho matematika a fyzika, ktorý bol kľúčovou postavou v otázkach merania času. Jeho práca na medzinárodných štandardoch času bola zásadná pre chápanie simultaneity. Kniha tiež podrobne popisuje spory medzi rôznymi krajinami o určení nultého poludníka a zavedení svetového času, ktoré odrážali širšie geopolitické záujmy.

Ďalšou dôležitou témou je rozvoj elektricky synchronizovaných hodín, ktoré sa stali kľúčovými pre fungovanie železníc a telekomunikácií. Autor ukazuje, ako sa Einstein, pracujúci ako patentový úradník v Berne, stretával s týmito technológiami, a ako jeho každodenné skúsenosti s týmito systémami ovplyvnili jeho myslenie o čase a simultaneite.

Kniha končí analýzou, ako sa Poincaréove a Einsteinove myšlienky vyvinuli v špeciálnu teóriu relativity, pričom Galison poukazuje na to, že bez praktických skúseností a technických inovácií by taký skok v myslení nebol možný. Einsteinovy hodiny a Poincarého mapy je tak nielen históriou vzniku špeciálnej relativity, ale aj komplexnou analýzou vzťahu medzi vedeckým myslením a praktickými technológiami, ktoré utvárali moderné chápanie času.