Názov prvej časti trilógie Hany Zelinovej Alžbetin dvor kryje sa s pomenovaním barokového kaštieľa v Turci, ktorý jeho majiteľ nazval podľa svojej krásnej mladej ženy Alžbety. Spisovateľka Hana Zelinová, znalkyňa prostredia i ľudských osudov, ktoré sa tu odvíjali, lokalizuje sem dej svojho pútavého rozprávania. Ožíva tu Turiec zo začiatku minulého storočia a očami posledného potomka rodu, Filipa Fabiciho, postupne odhaľuje tajomstvá Alžbetinho dvora, či poukrývané u utajované viny jeho predkov až po rozchod s kaštieľom, rodinnou tradíciou a poznanie, že má predpoklady viesť činorodejší život než jeho predkovia. Autorka, ktorá nemálo času venovala štúdiu dobových dokumentov i reálií, vytvorila do detailov osvetlený obraz života zemianstva s jeho protirečeniami po prekročení zenitu až po rozklad a zánik.
Trilógia z TurcaSéria
Táto historická sága sleduje dramatické osudy zemianskej rodiny na území dnešného Slovenska od konca 18. storočia. Dej sa odohráva v nádhernom kaštieli a postupne odhaľuje kliatbu, ktorá prenasleduje rodinu po generácie. Príbehy sú plné intríg, strát a snahy o pochopenie temnej minulosti, ktorá ovplyvňuje súčasnosť. Séria ponúka pohľad na životné peripetie a boj o zachovanie rodinného dedičstva.



Odporúčané poradie čítania
- 1
- 2
Po zániku Alžbetinho dvora a Sedliackeho domu rod ich zakladateľa Mathiasa Fabiciho pokračuje v dvoch vetvách, legitímnej deliessovskej a nelegitímnej abramovskej. Volanie vetra, druhý diel trilógie zaslúžilej umelkyne Hany Zelinovej, prináša životný príbeh "mliečnych bratov" Daniela de Liessa a Lukáša Abrama, narodených v tom istom roku (1914) a žijúcich na Vrútkach v tom istom dome, ibaže jeden z nich na poschodí, v panských izbách, a druhý v jednoizbovom bytíku na prízemí. Ich osudy sa, pravdaže, nemôžu vyvíjať harmonicky, čoraz častejšie dochádza ku konfliktným situáciám a tragicko-dramatická osnova celej prózy vrcholí v pohnutých augustových dňoch roku 1944, keď jeden z "bratov" posiela druhého na smrť.
- 3
Ako ste prišli na myšlienku napísal dielo z našej zemianskej histórie? Náhodne. Bola som svedkom tvrdenia, že v porovnaní s inými európskymi národmi nemáme nijakú slávnu históriu, kráľov, veľké víťazné boje atď. Otvorila som dvere nielen do miestnosti, kde sa viedla táto polemika, ale ajdo myšlienkového pochodu jej hlásateľa, ktorý- pri pohľade na mňa vystrčil prst a zvolal: „Napíš, že aj my máme svoju históriu, hoci len takú sedmoslivkársku!“ No a potom som začala rozmýšľať a spovedať otca, mamu, toho-onoho, ako to bolo s liptovskými zemianskymi kúriami, a poohliadla som sa aj po tých našich turčianskych — a Alžbetin dvor sa o tri roky objavil na kníhkupeckých pultoch. A Kvet hrôzy? Ten sa zrodil z materiálov mne už veľmi dobre známych. Z odboja a potom z čias Slovenského národného povstania. Boli to krušné časy a nepísať o nich by bol prečin na národe. A tak som písala, čoho som bola svedkom, čo som videla, čo som počula, a čítala svedectvá ľudí, ktorí to prežili. No a pri tom písaní som prišla na to, čo je plevel a čo čisté zrno, a tak som s ľahkým srdcom urobila kríž nielen nad zemianskymi kúriami, ale aj nad meštiactvom, ktoré v našej epoche patria iba do zaprášených rámov. Z rozhovoru s autorkou pre Nové knihy, 1978