Tridsaťštyri rokov po smrti Alberta Camusa vyšiel vo vydavateľstve Gallimard autorov nedokončený román Prvý človek, náčrt širšie koncipovaného autobiografického románu, na ktorom autor pracoval posledné roky svojho života. Jeho vydanie sa stretlo s výnimočným čitateľským úspechom - šestnásť zahraničných vydavateľov ihneď po vyjdení románu požiadalo o prekladateľské práva. Ako si vysvetliť toto nadšenie textom, o ktorom by sa autor iste bol býval vyjadril, že ho treba spáliť a napísať odznova? V poznámke k tomuto románu s pôvodným pracovným názvom Adam Camus napísal, že v ňom chce porozprávať o ľuďoch, ktorých mal rád. A hovorí nám o Alžírsku, o svojej matke, no predovšetkým o chudobe, ktorá podnecuje citlivosť. Ba presakuje z neho práve nostalgia za stratenou chudobou. A práve táto autobiografická stránka románu je dnes zaujímavá a príťažlivá. Camus tu prináša množstvo doteraz neznámych detailov zo svojho života: opisuje svoje narodenie v Alžírsku, detstvo bez otca, , ktorý zahynul na začiatku prvej svetovej vojny, chlapčenské hry v Belcourte, chudobnej alžírskej štvrti v negramotnom prostredí, radosti chudobných a zázračný zásah učiťeľa, ktorý podnietil rodinu, aby dali chlapca študovať. Camusovo dielo vychádza v prekladoch vo vyše päťdesiatich krajinách, Stále je to čítaný, prekladaný autor. Niektorí francúzski literárni kritici tvrdia, že je to možno i preto, lebo hľadá odpoveď na základnú otázku: Ako žiť?...