Vojenská služba, politické práva a občianstvo

Autor zastáva teóriu, že zmeny vojenských technológií, taktiky a organizácie, ako aj aktuálne vojenské ohrozenia, sú kľúčovými faktormi ovplyvňujúcimi spoločenský a politický pohyb, vrátane právnych a ústavných aspektov štátu. Tieto zmeny sú ilustrované na vývoji inštitútu občianstva a súvisiacich predstáv o statuse jednotlivca a jeho právach, vrátane sociálneho zabezpečenia. Vojna a jej hrozba historicky stimulovali technologické a spoločenské zmeny, pričom bezpečnosť pred útokmi iných štátov bola vždy cennou komoditou. Štát historicky priznával plnohodnotné občianske práva len tým, ktorí vykonávali vojenskú službu, aby zabezpečil lojalitu vojakov prostredníctvom politických a sociálnych práv. Tento pohľad bol považovaný za samozrejmý až do začiatku 20. storočia. Zmeny v veľkosti armád a ich podiele na populácii môžu odrážať zastúpenie populácie s politickými právami a mieru demokratickosti spoločnosti. Univerzálne občianske práva sa objavili v moderných štátoch spolu s vojenskou povinnosťou v 18.–19. storočí. Dnes vidíme, ako sa vyspelé demokratické štáty opäť oligarchizujú, čo môže súvisieť s prechodom na profesionálne armády a stratou strachu elít pred vojensky aktívnym národom, čo ovplyvňuje ich angažovanosť v sociálnom zabezpečení a identifikácii s občanmi.