Kritika praktického rozumu
Autori
- Hodnotenie knihy
Viac o knihe
„Dve veci napĺňajú myseľ vždy novým a vzrastajúcim obdivom a hlbokou úctou, čím častejšie a vytrvalejšie sa myslenie nimi zaoberá: hviezdnaté nebo nado mnou a mravný zákon vo mne.“ Tieto najčastejšie citované slová Immanuela Kanta (1724 – 1804), vyryté a do jeho náhrobného kameňa, vyslovuje vo svojej Kritike praktického rozumu (1787), dôstojne sa stavajúcej po bok Kritiky čistého rozumu (1781). Dá sa povedať, že Kritika praktického rozumu je dnes a stále aktuálnejšia než prvá Kritika, lebo kým tá rieši abstraktné, teoretické, iba filozofa zaujímajúce problémy teórie poznania, prvá sa prihovára človeku v jeho praxi, v každodennom živote a kategoricky mu nariaďuje: Konaj podľa takej zásady, aby mohla mať všeobecnú a nevyhnutnú platnosť! Kant takto vstupuje do najintímnejšej komnaty ľudskej duše, do svedomia, a prikazuje človeku vlastne len to, čo, ako predpokladá, našiel v ňom samom: mravný zákon, príkaz myslieť pri konaní nielen na seba, ale na celé ľudstvo, potláčať v sebe všetko sebecké, zmyslové, nútiť a vychovávať sa v úcte k ľudskosti a k ľudstvu, a tak aj k sebe samému. Racionalista Kant žiada potláčať všetko zmyslové, partikulárne, lebo partikulárnosť rozdeľuje, znesváruje, ale aj zneucťuje človeka vo vlastných očiach, pretože vie alebo cíti, že je určený pre čosi vyššie. Tým je rozum, rozumovosť a s ňou spojená humánnosť, ktorá ľudí spája a zjednocuje, odmieňa jednotlivca po prekonanom boji so sebou pocitom sebaúcty a dáva mu zadosťučinenie. Vtedy sa človek cíti vyšším tvorom, vtedy premáha svoju zmyslovú prírodu a povznáša sa do duchovnej, morálnej ríše, vyhradenej len pre rozumné bytosti, vtedy sa približuje k svojmu konečnému cieľu - k najvyššiemu dobru, dosiahnuteľnému však iba po smrti. Vtedy sa dostáva najbližšie k bohu ako k nedosiahnuteľnému vzoru tohto dobra. Toto všetko nariaďuje a sľubuje mravný zákon v ňom, ktorý Kanta tak nadchýna. Problém mravnosti či nemravnosti je každodenným problémom človeka, rozumovosť a rozumnosť je jeho odvekou, veľmi ťažko splniteľnou túžbou. Kant podáva množstvo argumentov pre ňu a ukladá ju ako povinnosť celému ľudstvu, lebo bez nej je existenčne ohrozené. Ukladá ju teda aj nám a k jeho hlasu nemožno zostať hluchým.