Vyzlečená z ľudí

Autorka Ľubica Bystrická sa na literárnej scéne pohybuje už dlhšiu dobu a titul Vyzlečená z ľudí (Vydavateľstvo DALi 2014), prichádzajúci po čitateľsky úspešnom debute Hugo, je jej druhou prozaickou knihou. Na rozdiel od prvotiny, v ktorej Bystrická rozvíja len jediný príbeh, sa v tejto zbierke nachádza tridsaťpäť textov. Väčšine z nich dala podobu poviedky. Medzi jednotlivými príbehmi sú vložené krátke zamyslenia, vnútorné monológy zachytávajúce aktuálny stav vnímania postáv a pocity vyúsťujúce miestami do impresií či dokonca halucinačných predstáv: „Neviem, že večer porezaná trávou, sa ráno ako tráva zobudím.“ Zároveň sa v nich objavuje aj moralizátorský a filozofujúci podtón a Bystrická sa nevyhne ani kritike súčasnej spoločnosti. Zápletky príbehov sú často jednoduché, autorka sa viac zameriava na citový svet postáv. Zobrazuje prevažne psychicky labilných či inak narušených ľudí, pričom ich poruchy boli vyvolané zväčša nejakým traumatickým zážitkom. Sú to ľudia existujúci na okraji spoločnosti – chorí, nešťastní, nenaplnení, pred svetom sa uzavreli do svojho vnútra. V zbierke je možné postrehnúť niekoľko návratných motívov (tanec, nenaplnená láska, mačky, postavy matky a otca). Pravdepodobne ide o skutočnosti, ktoré sú autorskému subjektu blízke alebo sa s nimi určitým spôsobom pokúša vyrovnať. Zároveň je v príbehoch badateľná snaha o vytvorenie záhadnej atmosféry, mnohé majú nádych surrealizmu: „Plávajú vo vzduchu metly, kefy, vedrá a strachy, obavy vráskavé. V jednom vedre, vo zvyšku zabudnutej vody, zazriem delfína.“ Snovo-fantastické prvky neraz prechádzajú do rozprávkovosti a nadprirodzena, miestami nadobúdajú až bizarné črty na hranici absurdity. Medzi ne patria rozličné premeny, ožívanie vecí či hovoriaci kocúr. Bystrická zavše pristupuje k textom experimentálne a pre toto zobrazenie využíva pohľad na všedné udalosti z celkom odlišnej perspektívy. Poviedky Ľubice Bystrickej sú plné asociácií, obrazov a motívov súvisiacich pravdepodobne s vnútorným svetom ich autorky, avšak pre čitateľa, ktorému súvislosti medzi jednotlivými fragmentmi nie sú známe, môžu texty vyznievať pomerne nesúrodo a nekompaktne.