Dielo iii

Rúfusova poézia zo zbierok Neskorý autoportrét (1992), Čítanie z údelu (1996), Vážka (1998) a Malá nočná hudba (1998) je tematicky rôznorodá, pričom výnimku tvoria „básne domova" v cykle Vážky. V týchto knihách dominuje životná úvaha, ktorá bola prítomná už v zbierke Prísny chlieb (1987). Tvorba sa zaoberá osobnými témami, pričom v popredí sú motívy ľudského rodu, domova, jesene života, smrti a poézie. Tieto motívy majú úvahové dimenzie, a poézia sa stáva reflexiou a myslením. Starnutie básnik chápe ako zostupovanie k podstate, čo sa odráža aj v poézii písanej v neskoršom veku. Autorova tvorba sa vždy snažila preniknúť k podstate, avšak v novom období nadobúda toto zostupovanie novú intenzitu a významy. V jeho veršoch o starnúcom lyrickom subjektu nachádzame neľútostné vyjadrenia, ako napríklad: „Čakanka ešte, akože inak, čaká, / Tak ako v čase detstva. Ibaže / sama už nevie, na čo." Zostupovanie k podstate sa v Rúfusovej poézii deväťdesiatych rokov neobmedzuje len na reflektovanie jesene života, ale aj na hlboké zamyslenie nad človekom, svetom a domovom. Preto, aj keď má rôzne polohy, jeho poézia zvyčajne nie je rozradostňujúcim čítaním a Rúfus sa profiluje ako básnik ľudského trápenia a bolesti.