Dobrovoľná samota

Druhou zbierkou v poradí Dobrovoľná samota (1994) sa Jurolekova tvorba ustaľuje. Poznačujú ju ďalej najmä dva fenomény: topos prírody a vzťah život – poézia. Intenzívne prežívanie, ktoré Jurolek v debute ešte tlmil, tu zaznieva naplno a odhaľuje nepomer medzi životným a básnickým. Život a prežívanie je svojou intenzitou vpredu a poézia, ktorá pomáha tieto nápory pocitov zvládať, sa k tomuto stavu prežívania len približuje: „Keď ma pochytí túžba žiť, neviem, čo mám robiť, a tak len píšem a píšem.“ U Juroleka sa opakuje skúsenosť mystikov, ktorí cítili, že básnický jazyk je najvhodnejší na opis zážitkov uchvátenia, ale aj napriek tomu je to prostriedok výrazne limitovaný: „Básnikom je ten, kto – súc pod presilou stavu duše – nevie, čo povedať.“