Charles Baudelaire

Baudelairov biologický otec zomrel v roku 1827. Matka sa znovu vydala za majora Aupicka, ktorého básnik považoval za votrelca v jeho nežnom vzťahu k matke. Svoj „hamletovský komplex“ pretavil do svojrázneho čudáctva kolíšuceho medzi melanchóliou a cynizmom. Po maturite prenikol do sveta bohémy, v ktorom pestoval svoju životnú dezilúziu, schovávajúc sa za masku parížskeho šviháka. Začína vychutnávať nepoznané pôžitky tela a duše miesto toho, aby sa venoval štúdiu práva. Znepokojení rodičia ho poslali v rokoch 1841 a 1842 do Indie. Cestu podľa niektorých prameňov ukončuje pre zlé zdravie už na ostrove Réunion, podľa iných ho pre zlé správanie na tomto ostrove vyložil kapitán lode, na ktorej sa viezol. Po návrate do hlavného mesta sa vrátil k predošlému spôsobu života. Zoznámil sa s krásnou mulatkou Jeanne Duvalovou, ktorá sa na dvadsať rokov stala jeho „čiernou Venušou“, „géniom Zla“ a poznačila jeho život i tvorbu. Baudelaire sa naučil fajčiť, navykol si na alkohol, okúsil drogy (v klube užívateľov hašiša sa zoznámil s Théophilom Gautierom a pokúsil sa spáchať samovraždu). Premárnil dedičstvo po otcovi a rodina ho vyhlásila za nesvojprávneho. Materiálne starosti, dlhy a prejavy syfilisu ho prinútili okolo roku 1860 presťahovať sa na nejaký čas k matke do Honfleur. Ešte raz sa pokúsil získať členstvo vo Francúzskej akadémii, ale bez úspechu. Roku 1864 odišiel na prednáškové turné do Belgicka, kde prednášal o Delacroixovi, Gautierovi a Les Paradis artificiels (Umelé raje). Na jeho prednáškach sa zúčastnilo veľmi málo ľudí a veľa z nich zutekalo pre Baudelairov hrozivý výzor a impertinentný prejav. V Namure dostal porážku a ochrnul. Prepravili ho do Paríža, kde 31. augusta 1867 umrel. Pohreb sa konal 2. septembra na Montparnaskom cintoríne. Pochovaný je v rodinnej hrobke. Na miesto posledného odpočinku ho odprevádzalo pár prieteľov, medzi nimi aj Paul Verlaine.