Umberto Eco

Eco prežil detstvo a mladosť ako syn rodiny z nižšej strednej vrstvy - jeho otec Giulio Eco bol účtovník - v hlavnom meste južného Piemontu Alessandrii a jeho okolí, ktoré ho silne ovplyvnilo. Eco neskôr priamo alebo nepriamo písal o tomto meste a krajine, o charaktere a základnej nálade ľudí, ktorí tam žili, a o každodennom živote v 30. a začiatkom 40. rokov 20. storočia za talianskeho fašistického režimu na viacerých miestach, napr. otvorene autobiograficky v texte Zázrak zo San Baudolina (na konci zväzku Ako cestovať s lososom) a v rôznych „listoch zo zápalkovej škatuľky“, ale aj v literárnej podobe v románoch Foucaultovo kyvadlo (kde sa okrem iného rozpráva o období partizánskej vojny v rokoch 1944 - 1945 s konkrétnymi situáciami zo života mladého Eca), Ostrov posledného dňa a Baudolino (ktorého obaja protagonisti pochádzajú z oblasti Alessandrie, jeden z barokového 17. storočia a druhý zo stredoveku). Prvý sa odohráva v barokovom 17. storočí a druhý v stredovekom 12. storočí, v ktorom je okrem iného svedkom založenia mesta v roku 1168) a najmä v jeho piatom románe Tajomný plameň kráľovnej Loany, ktorý opisuje Ecovo detstvo a mladosť. Skúsenosti 12 – 13-ročného Eca v malej horskej dedine v južnom Piemonte, kde jeho rodina hľadala ochranu pred bombovými útokmi v rokoch 1943 – 1945 a kde v poslednom roku vojny zažil boj medzi partizánmi a fašistami.

V roku 1948 začal Eco študovať filozofiu a literárnu históriu na Univerzite v Toríne, kde v roku 1954 absolvoval s Luigim Pareysonom disertáciu o estetike s Thomasom Aquinasom. Potom Eco išiel do vtedy veľmi mladej talianskej televízie (RAI) v Miláne, kde sa pokúsil vytvoriť kultúrny program. V roku 1956 vydal svoju prvú knihu, rozšírenú verziu svojej dizertácie s názvom Il obliekať v San Tommaso. O tri roky neskôr odišiel Eco z televízie a stal sa nefiktívnym spisovateľom v milánskom vydavateľstve Bompiani, v ktorom zostával až do roku 1975 (v ktorom boli odvtedy vydané takmer všetky jeho knihy). Zároveň bol aktívny v Gruppo 63, skupine patriacej do literárneho hnutia Neoavanguardia. S knihou Opera aperta z roku 1962 (nemecká: V roku 1963 začal svoju akademickú kariéru ako lektor estetiky a vizuálnej komunikácie na Politechnice v Miláne a nakoniec ju ukončil na Florencijskej univerzite (najstaršej univerzite v Európe). Jeho kniha Úvod do semitstva z roku 1968, vydaná v nemeckom jazyku v roku 1973, sa odvtedy medzinárodne považuje za štandardné dielo. V roku 1975 získal titul profesora semiotiky s katedrou na Bolonskej univerzite. Od roku 1999 je vedúcim Scuola Superiore di Studi Umanistici. V októbri 2007 odišiel z aktívneho vyučovania a od roku 2008 bol profesorom na vysokej škole v Bolone.

Eco získalo mnohé vyznamenania a ocenenia akademickej obce a spoločnosti vrátane honorárnych doktorátov z 39 univerzít na celom svete (do roku 2014) – v Nemecku z FU Berlin 1998 – a členstvo v Ordene Pour le Mérite for Sciences and Arts (1999), ako aj vo Veľkom kríži zásluh s radom zásluh Spolkovej republiky Nemecko (2009).

V roku 1980 (nemecky: Prvý román, Der Name der Rose (Název ruže), bol vydaný v roku 1982. Jeho román z roku 1988 Das Foucaultsche Pendel a nasledujúce štyri romány (1994, 2000, 2004 a 2010, s.) boli preložené do všetkých svetových jazykov. Meno Umberto Eco je preto známe širšiemu publiku najmä vďaka týmto literárnym dielom, v ktorých vo veľkej miere využíva citáty a techniky montáže, pričom si užíva farebné rozprávacie a vzrušujúce zápletky, ktoré viedli k ich charakterizácii ako postmoderných románov ako celku. Sám bol pomerne skeptický k konceptu postmodernizmu a uprednostňoval hovoriť o medzitextovosti, t. j. o vnútornej prepojitosti a prepojitosti všetkých literárnych textov. Veľmi plasticky, táto myšlienka je vyjadrená na ústrednom mieste v The Name of the Rose, kde rozprávač Adson hovorí: „Vždy som si myslel, že knihy hovoria len o ľudských alebo božských veciach, ktoré sú mimo knihy. Zrazu som zistil, že knihy často hovoria o iných knihách, áno, že je to ako keby sa rozprávali navzájom. A vo svetle tohto nového pohľadu sa mi knižnica zdala ešte viac smutná. Bolo to možno miesto dlhej a sekulárnej istoty, nepočuteľného dialógu medzi pergamenom a pergamenom? Takže niečo živé, priestor plný síl, ktoré ľudský duch nemôže zkrotiť, dom plný tajomstiev, ktoré vznikli z nespočetných mozgov a žijú aj po smrti svojich producentov? Alebo sa to stále opakuje?" Eco menuje Jorgea Luisa Borgesa a Jamesa Joyce ako dvoch moderných spisovateľov, ktorých som milovala najviac a bola som pod najväčším vplyvom."

Ako občan a politický autor bol Eco tiež aktívnym a horlivým protivníkom Silvia Berlusconiho. V mnohých novinách a časopisoch ostro kritizoval svoju politiku. Krátko pred aprílovými voľbami 2006, ktoré Berlusconi tesne prehral, Eco opäť publikoval svoje zbierané politické spisy v knižnej podobe pod názvom Im Krebsgang: "Horúce vojny a mediálny populizmus" (PDF). Na jar 2007).

Od roku 1985 pravidelne píše stĺpec v týždenníku L 'Espresso s názvom La Bustina di Minerva (Bol spoluzakladateľom a vydavateľom internetového časopisu Golem l 'Indispensabile. V roku 2002 spolu s priateľmi a podobne smýšľajúcimi ľuďmi (vrátane architektúry Gae Aulentiho a spisovateľa a nemeckého Claudia Magrisa) založil skupinu Liberté e Giustizia, ktorá sa považuje za intelektuálny odpor voči politike Silvia Berlusconiho.

V roku 2005 bol Umberto Eco vyhlásený za druhého najdôležitejšieho intelektuála na svete v anglickom časopise Prospect za Noamom Chomskym a pred Richardom Dawkinsom. V apríli 2010 sa objavila prvá biografia (život a práca) o ňom. Po tom, ako sa Eco už podrobne venoval téme konšpiračných teórií v románe The Foucault Pendel, je to tiež ústredná téma v románe 2010 The Grob v Prahe. So svojím vymysleným rozprávačom Simonom Simoninim Eco vytvára profesionálneho falšovateľa, ktorého predstavuje ako hlavného autora protokolov múdrosti Siónu.

Po tom, ako vydavateľská skupina Silvio Berlusconi Mondadori získala v októbri 2015 vydavateľskú skupinu Rizzoli „RCS Libri“ s vydavateľstvom Bompiani, kde bol už predtým vydaný Umberto Eco, vydala spoločnosť Eco pod novovytvoreným vydavateľstvom La Nave di Teseo, ktoré bolo pomenované po spoločnosti Eco s odkazom na paradox lode Theseus. Vydavateľkou La Nave di Teseo je bývalá režisérka Bompiani Elisabetta SGARBI. Od roku 1962 až do svojej smrti bol Eco ženatý s Renate Ramge, expertkou na múzeum a umelecké didaktiky narodenou vo Frankfurte nad Mohanom. Mali syna a dcéru.

Vo februári 2016 vo veku 84 rokov zomrel na rakovinu pankreasu vo svojom byte v Miláne. ECO našlo svoje posledné miesto odpočinku v súkromnej rodinnej kaplnke v Cimitero Monumentale v Miláne. Jeho rozsiahlu súkromnú knižnicu nadobudlo ministerstvo kultúrneho majetku a aktivít po niekoľkých rokoch rokovaní s dedičmi začiatkom roku 2021. Pre viac ako 30 000 názvov moderných diel v Bolínii sa vytvorí samostatná knižnica pomenovaná po Umbertovi Ecovi ako súčasť univerzitnej knižnice, v ktorej sa rekonštruuje aj jeho štúdia. V 17. a 19. storočí bolo okolo 1200 titulov, 36 inkubabúl a 380 zväzkov. Biblioteca Nazionale Braidense je zbierka Biblioteca Nazionale Braidense v Miláne v Taliansku.