Jan Patočka
1. jún 1907 – 13. marec 1977
Jan Patočka (* 1. jún 1907, Turnov – † 13. marec 1977, Praha) bol jeden z najvýznamnejších českých filozofov 20. storočia, hlavný predstaviteľ česko-slovenskej fenomenológie a filozofie dejín. Zaoberal sa tiež filozofickým dielom J. A. Komenského, T. G. Masaryka a Edmunda Husserla, českou literatúrou, umením a kultúrou. Patočkovo dielo a jeho osobnosť výrazne ovplyvnili súdobé české myslenie, hlavne v kruhoch nezávislej inteligencie a disentu 60. a 80. rokov.
Medzi jeho početných žiakov patria napr. českí filozofi a myslitelia Václav Bělohradský, Ladislav Hejdánek, Pavel Kouba, Jiří Michálek, Jiří Němec, Zdeněk Neubauer, Radim Palouš, Miroslav Petříček, Zdeněk Pinc, Petr Rezek a Jan Sokol. V rokoch 1925-31 študoval slavistiku, romanistiku a filozofiu na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe. V roku 1928 sa na študijnom pobyte v Paríži, kde sa popri štúdiu na École pratique des hautes études po prvýkrát stretol s Edmundom Husserlom. U neho a u Martina Heideggera študoval v roku 1933 fenomenológiu vo Freiburgu. Nadviazal tiež celoživotné priateľstvo s Husserlovým asistentom Eugenom Finkom. Podieľal sa na založení Cercle philosophique de Prague, bol jeho sekretárom a v roku 1936 sa habilitoval prácou Prirozený svet ako filozofický problém. Od roku 1937 bol redaktorom časopisu Česká mysl, spoluorganizoval Husserlove prednášky v Prahe a po jeho smrti r. 1938 sa pričinil o záchranu jeho pozostalosti. Po uzatvorení českých vysokých škôl r. 1939 učil na gymnáziu a vydal niekoľko knižiek na prípravu pre budúcich študentov univerzity. Koncom vojny bol nasadený na stavbe. V roku 1945 sa vrátil na Karlovu univerzitu, prednášal dejiny antickej filozofie. V roku 1948, krátko po uchopení moci komunistami, bol vylúčený z univerzity. Od roku 1950 pracoval na Ústave T. G. Masaryka, neskôr vo Výskumnom ústave pedagogickom, kde pripravoval prvé vydanie Komenského Všenápravy. V roku 1960 preložil Hegelovu Fenomenológiu ducha a Estetiku. Od roku 1964 bol redaktorom vo Filozofickom ústave Akadémie vied, absolvovoval prednáškové pobyty vo Francúzsku a Nemecku, v roku 1968 sa stal riadnym profesorom filozofie na Karlovej univerzite. Hneď na to vyšiel zborník jeho prác z rokov 1968 -1969 O smysl dneška. V roku 1970 však bolo jeho rozšírené vydanie habilitačného spisu zošrotované. Patočka mohol ďalej publikovať iba v zahraničí. V roku 1972 bol predčasne odstavený do dôchodku. Vysoká škola v Aachene mu udelila čestný doktorát. V rokoch 1972-1977 vyučoval v súkromných seminároch ďalej uprostred kruhu svojich žiakov. V januári roku 1977 sa spolu s Václavom Havlom a Jiřím Hájkom stal hovorcom Charty 77. V marci 1977 bol po stretnutí s holandským ministrom zahraničných vecí Van der Stoelom podrobený sérii výsluchov, po jednom z nich 13. marca 1977 Patočka na následky mozgovej mŕtvice zomrel. Jeho pohreb na Břevnove sa stal významnou udalosťou protikomunistického odporu.