David Bohm

Sformuloval model vesmíru, ktorý rozširuje holonomné princípy aj do oblastí, ktoré dnes nie sú prístupné priamemu pozorovaniu a vedeckému skúmaniu. Vo svojej snahe vyriešiť znepokojivé paradoxy modernej fyziky vzkriesil Bohm teóriu skrytých premenných, ktorú považovali za vyvrátenú takí eminentní fyzici a matematici ako Einstein a John von Neumann. Výsledná vízia skutočnosti drasticky mení najzákladnejšie filozofické predpoklady západnej vedy. Bohm opísal podstatu skutočnosti všeobecne a vedomie obzvlášť ako spojitý a koherentný celok, ktorý podlieha nikdy nekončiacemu procesu zmien - celopohybu (holomovement). Svet je v stálom toku premien a stabilné štruktúry akéhokoľvek druhu sú iba abstrakcie. Akýkoľvek opísateľný objekt, entitu alebo udalosť považuje Bohm za odvodeniny od nedefinovateľnej a neznámej totality. Javy, ktoré priamo vnímame našimi zmyslami a pomocou vedeckých prístrojov, predstavujú len zlomok celej skutočnosti, rozvinutý alebo explikátny poriadok. Jeho zdrojom a jeho tvorivou matricou je zavinutý alebo implikátny poriadok, ktorý je všeobecnejšou totalitou existencie a ktorého je explikátby poriadok špeciálnou vnútornou formou. V implikátnom poriadku nie sú už priestor a čas dominantnými faktormi, ktoré určujú vzťahy závislosti a nezávislosti rôznych prvkov. Rozličné aspekty existencie majú zmysluplný vzťah k celku a slúžia svojimi špecifickými funkciami konečnému účelu, skôr než by boli jeho nezávislými stavebnými blokmi. Obraz vesmíru sa tak podobá obrazu živého organizmu, ktorého orgány, tkanivá a bunky majú zmysel jedine v relácii k celku. Fakticky je nemožné stanoviť medzi životom a neživou hmotou ostrú a absolútnu hranicu. Tak život, ako aj neživá hmota majú svoj spoločný základ v celopohybe, ktorý je ich prvotným a univerzálnym zdrojom. Neživú hmotu môžeme považovať za relatívne autonómnu podoblasť, v ktorej život existuje „implikátne“, ale neprejavuje sa významne. Hmota a vedomie nemôžu byť jedno z druhého vysvetlené alebo jedno na druhé zredukované. Obe sú abstrakciami implicitného poriadku, ktorý je ich spoločným základom, a predstavujú tak nedeliteľnú jednotu. Podobne sú abstrakciami jediného totálneho prúdu aj vedomosti o skutočnosti a najmä o vede. Skôr než reflexie skutočnosti a jej nezávislé opisy sú to integrálne časti celopohybu. Myslenie má dva dôležité aspekty: ak funguje samo osebe, je mechanické a odvodzuje svoj - napospol neúčelný a irelevantný - poriadok z pamäti. Môže však reagovať priamo na inteligenciu, ktorá je voľným nezávislým a nepodmieneným prvkom, ktorý vzniká pri celopohybe. Vnímanie a znalosti vrátane vedeckých teórií sú výsledkom tvorivej činnosti, ktorú možno porovnať s umeleckým procesom, a nie sú teda len objektívnymi reflexiami nezávisle existujúcej skutočnosti. Skutočná realita je nemerateľná a pravdivé chápanie sveta vidí nemerateľné ako podstatu existencie. Koncepčná fragmentácia sveta vytvára stav vážnej disharmónie a má nebezpečné dôsledky. Pokúša sa nielen rozdeľovať, čo je nedeliteľné, ale aj zjednocovať, čo je nezjednotiteľné, a vytvárať umelé štruktúry - národné, ekonomické, politické a náboženské skupiny. Nemať jasno o tom, čo je a čo nie je skutočne odlišné, znamená nemať jasno o ničom. Nevyhnutným dôsledkom je potom citová, politická a ekonomická kríza. Bohm poukázal na fakt, že koncepčná fragmentácia je podporovaná štruktúrou nášho jazyka, ktorá zdôrazňuje delenie pomocou podmetu, slovesa a predmetu. Položil základy nového jazyka, zvaného rheomode. Ten nedovoľuje diskusiu pozorovaných faktov pomocou separátne existujúcich vecí podstatne statickej povahy, ale opisuje svet v stave prúdenia ako dynamický proces.