Milan Lasica

Milan Lasica sa narodil 3. februára 1940 vo Zvolene, odkiaľ pochádzala jeho matka. Pred jeho narodením rodičia žili v Košiciach, no po roku 1938, keď Košice pripadli Maďarsku, sa rodina presťahovala do Zvolena. Otec bol bankovým úradníkom a keďže niekoľko mesiacov po Milanovom narodení dostal lepšie pracovné miesto v Tatra banke, presťahovali sa do Bratislavy. Tu Milan Lasica prežil väčšinu svojho života.Komunistický prevrat vo februári 1948 podľa Lasicu zasiahol aj jeho rodičov: „Môj otec prišiel o zamestnanie, pretože Tatra banku zrušili.“ „Bol nútený odísť do výroby, vraj aby získal nejaké skúsenosti ako robotnícka trieda.“ Tieto udalosti ovplyvnili aj osobný život manželov Lasicových, ktorí sa rozviedli. Milana poslali do Pliešoviec, neďaleko Zvolena, kde žil so svojou starou mamou a otcovou sestrou Jolankou, ktorá nemala deti. Jeden rok tam aj chodil do školy. Druhého manžela (Mateja Weselého) si Lasicova mama zobrala ešte v ten istý rok, ako sa rozviedla. Keď bola v šiestom mesiaci tehotenstva s Milanovou nevlastnou sestrou Veronikou, syna si vzala opäť k sebe do Bratislavy. Tu navštevoval Prvú jedenásťročnú strednú školu v Bratislave (dnes známu ako GAMČA). Napriek všetkému mal Milan so svojou matkou Editou Weselou, ktorá zomrela koncom roku 2007 ako 92-ročná, dobrý vzťah.Vyštudoval dramaturgiu so zameraním na divadlá malých foriem na VŠMU v Bratislave. Už počas štúdia začal vystupovať v Tatre Revue, kde spolu s Júliusom Satinským predvádzali svoje autorské dialógy. V rokoch 1964 – 1967 pracoval ako dramaturg Československej televízie, v rokoch 1967 – 1970 bol členom Divadla na korze v Bratislave (ktoré bolo v roku 1970 zatvorené a Lasica a Satinský dostali zákaz umeleckej činnosti). Ďalej pôsobil vo viacerých divadlách – v rokoch 1970 – 1972 v divadle Večerní Brno, 1972 – 1978 v spevohrách Novej scény v Bratislave a od roku 1978 bol členom činohry Novej scény v Bratislave. Od roku 1982 bol umeleckým šéfom Štúdia S, kde neskôr pôsobil ako riaditeľ.[chýba zdroj]Od roku 1959, ešte počas štúdia, začal Milan Lasica vystupovať s Júliusom Satinským v autorských divadelných predstaveniach, v ktorých svojským humorom s prvkami irónie reagovali na súčasné spoločenské dianie a na život ako taký. Spolu sa stali zakladateľmi moderného slovenského humoru, ktorý sa odpútal od typu zábavného ľudového rozprávačstva a priklonil sa k intelektuálnemu satirickému nazeraniu na svet. „Mojou celoživotnou ambíciou bolo stáť na javisku a povedať niečo, aby sa ľudia smiali.“[chýba zdroj]Ako komediálno-kabaretná dvojica účinkovali v Tatra revue a od 1966 v Divadelnom štúdiu (Divadlo na korze), čo bolo odjakživa ich veľkým snom. Doba však snom nepriala. Milan Lasica vravel: „,Politická satira bola režimom povolená, no my sme boli dvojica, ktorá sa venovala ,humoru‘ a humor ako prejav slobody, ten bol zakázaný. Režim ho nevedel úplne ovládnuť, preto sa ho musel zbaviť.“ V roku 1970 bolo Divadlo na korze kvôli kritike okupačných pomerov zatvorené a humornej dvojici komunistický režim zakázal umeleckú činnosť. Ich útočiskom sa v rokoch 1970 – 1972 stalo kabaretné divadlo Večerní Brno, no aj tu boli pod drobnohľadom Štátnej bezpečnosti. Po dvojročnom pôsobení museli z Česka odísť a vrátili sa na Slovensko. Po návrate do Bratislavy sa stali vďaka ponuke Ivana Krajíčka a Kamila Peteraja členmi operety Novej scény, pričom sa mali podieľať na komediálnych hudobných inscenáciách. Aj v tomto čase bola ich tvorba pod dohľadom štátnych orgánov. „Často sa nám stalo, že kým sme začali predstavenie, tak usporiadateľ prišiel, zavolal si nás niekam na záchod a tam nám povedal, že v hľadisku bude takýto človek, aby sme si dávali pozor“, hovoril Lasica. Umelci mali neustále pocit toho, že sú sledovaní a z veľkej časti i strach z toho, že ktokoľvek môže kedykoľvek prekrútiť ich slová a vyvodiť z toho dôsledky. Emigrácia, pre ktorú sa rozhodlo množstvo slovenských umelcov, pána Lasicu neoslovila natoľko, aby jej podľahol. Hovorí, že puto k Slovensku bolo prisilné a nakoľko jeho životným poslaním i povolaním bol život na javisku, nevedel si predstaviť pôsobenie v inojazyčnej kultúre. Riadil sa slovami Jana Wericha: „Keď chcete robiť tento typ humoru, musíte v danom jazyku vyrásť.“ Podľa dobového denníka Rudé právo figuroval podpis Milana Lasicu v dokumente zvanom Anticharta zo začiatku roka 1977, ktorá mala byť reakciou na Chartu 77. Dokument s oficiálnym názvom: Za nové tvorivé činy v mene socializmu a mieru, obsahoval podpisy takmer 7 000 ľudí, predovšetkým známych osobností Československa – spisovateľov, dramatických umelcov, skladateľov, hudobníkov, architektov, výtvarníkov. Mocní vtedajšieho politického systému sa snažili na stretnutí v pražskom Národnom divadle použiť všetky možné prostriedky, aby oproti vyhláseniam Charty 77, ich Antichartu podpísalo „chtiac – nechtiac“, čo najviac intelektuálov. Mnohých podpis sa tam dostal len v domnienke, že podpisujú prezenčnú listinu zo stretnutia, iní podpísali zo strachu, čo sa stane, ak nepodpíšu, a mnohí ani len netušili, že aj ich meno bolo použité na posilnenie moci režimu. Milan Lasica nikdy idey komunizmu nezdieľal a nikdy do Komunistickej strany Československa nevstúpil, Štátna bezpečnosť ho naopak evidovala ako preverovanú, t.j. nepohodlnú osobu.Patril medzi pravidelných účinkujúcich televíznych relácií Sedem (v rokoch 2001 – 2021) a Zlaté časy (v rokoch 2016 – 2021). V jednom z posledných rozhovorov v júni 2021 priznal, že počas pandémie koronavírusu mu síce chýbali diváci, avšak viac mu chýbala možnosť stretávať sa v kaviarňach s priateľmi. Milan Lasica zomrel dňa 18. júla 2021 počas výročného koncertu skupiny Bratislava Hot Serenaders v bratislavskom Štúdiu L+S. Potom, ako dospieval skladbu „Ja som optimista“, počas klaňačky náhle odpadol. Po tejto udalosti sa ho nepodarilo oživiť. Ako príčia úmrtia bola určená náhla porucha srdcového rytmu.