Publius Ovidius Naso
Publius Ovidius Naso alebo Ovídius (* 20. marec 43 pred Kr., Sulmo Taliansko – † 17 po Kr. Tomis, dnes Konstanca, Rumunsko) bol rímsky elegický básnik, jeden z najväčších literátov starovekého Ríma. Bol napodobňovaný počas neskorej antiky a v stredoveku, kedy sa mu dostalo označenie magister amoris (učiteľ lásky). Význam Ovídiovej osobnosti dokazuje i nehynúci vplyv jeho poézie na neskoršiu európsku básnickú tvorbu.
Ovídiov cognomen Naso značí Nosáč. Ovídius sa narodil v rímskom meste Sulmo (dnes Sulmona) ležiacom v údolí Apenín na východ od Ríma. Pochádzal z jazdeckej rodiny, ktorá mu zabezpečila pre tú dobu bežné vzdelanie v Ríme smerujúce k právnej alebo štátnickej kariére. Konkrétne študoval u dvoch výborných rečníkov, Arellia Fusca a Porcia Latrona. Zastával niekoľko menej významných štátnych pozícii, ale po smrti svojho otca zavrhol verejnú kariéru a priklonil sa k básnictvu. Cestoval do Atén, Malej Ázie a na Sicíliu. V tomto období sa tiež zoznámil s Valeriom Messallom, patrónom nádejných umelcov, ktorý už podporoval Tibulla a menších elegikov. Ovídius sa pripojil k jeho umeleckému krúžku, kde začal vydávať svoje básnické diela. Ovídiova kariéra pod Messallovými ochrannými krídlami zdarne napredovala. Už počas života si zabezpečil svojimi veršami nehynúcu slávu. Zlom nastal v roku 8 po Kr., na vrchole jeho kariéry, keď bol z nie presne známych príčin poslaný cisárom Augustom do vyhnanstva (relegatio) do Tomidy pri Čiernom mori. Ovídius sám v jednej zo svojich básni spomína, že príčinou bola carmen et error — báseň a pochybenie. Ovídius ďalej tvrdí, že jeho prečin bol horší ako vražda a že dôvod bol vážnejší než len nejaká báseň.. Je možné, že mohlo ísť o politicky nevhodný akt, možno o zapojenie do sprisahania proti Augustovi alebo o nejaké nebezpečné štátne tajomstvo. V tej istej dobe ako Ovídius boli poslané do vyhnanstva tiež dve Augustove vnúčatá - Agrippa Postumus a Iulia Minor. Iuliin manžel Lucius Aemilius Paullus bol popravený po neúspešnom sprisahaní proti Augustovi. Podľa niektorých bol Ovídius možno zapojený do údajnej Iuliinej aféry s Decimom Silanom. Augustov hnev mohlo vyvolať i skoršie Ovídiovo dielo, v ktorom pobádal k cudzoložstvu a frivolite, čo bolo v rozpore s Júliovými manželskými zákonmi ( Lex Iuliae de adulteriis, 18-17 pred Kr.) usilujúcimi o monogamné manželstvá a manželskú vernosť. V tom prípade je ale otázne, prečo Augustus čakal s trestom až do roku 8 po Kr. Ovídia malo čakať do jeho smrti ďalších desať rokov strávených vo vyhnanstve pri Čiernom mori. Básnik sa mnohonásobne snažil o získanie milosti, ktorá by mu umožnila vrátiť sa do Ríma, mimo iné aj veršami, ktoré vo vyhnanstve zložil. Odpustenia sa ale nedočkal. Ovídius bol celkom tri razy ženatý. Prvé dve manželstvá stihol absolvovať pred dovŕšením 30 rokov. Až tretie manželstvo bolo vydarené. Z manželstiev mal jednu dcéru.