Eduard Petiška

Petiška pôsobila v mnohých žánroch ako poetka, prozaička, autorka poviedok, prozaička, autorka kníh pre deti a mládež, dramatička, teoretička detskej literatúry a prekladateľka. Od roku 2013 vychádzajú jeho diela aj v elektronickej podobe v edícii zozbieraných diel Eduarda Petiška, z ktorých niektoré sú k dispozícii na bezplatné stiahnutie a patria medzi najsťahovanejšie české e-knihy. Jeho práca bola ocenená viacerými cenami, po ňom bol pomenovaný asteroid.

Od detstva ho priťahovali príbehy a osudy. Spočiatku bol poslucháčom (z príbehov jeho starej mamy neskôr vznikla jeho známa kniha Daisy, rozsiahla zbierka nemeckých rozprávok) a neskôr bol veľkým čitateľom. A už v detstve začal s literárnymi experimentmi. Po roku 1945 nastúpil na Filozofickú fakultu Karlovej univerzity, kde študoval komparatívnu literatúru u profesora Václava Černého spolu s germanistikou, ale navštevoval aj ďalšie prednášky – napr. u profesora Jana Mukařovského v estetike, profesora Karla Chotka v etnografii, profesora J. B. Čapka. Navštevoval aj prednášky o medicíne a iných odboroch.

Po oslobodení sa okamžite zapojil do kultúrneho života, najprv počas študentských rokov, ako básnik. Začal publikovať v oblasti prózy, poézie, písať do novín, prekladať, pôsobil v Umeleckej besede, priatelil sa s inými umelcami, spolupracoval s filmom a rozhlasom.

Okrem toho sa zapojil do spoločenského života ako aktívny člen Syndikátu českých spisovateľov. S Konstantinom Bieblom plánoval nakrúcať "filmové básne", akýchsi predchodcov dnešných hudobných videí, a písal aj pre detské časopisy a noviny.

Tieto aktivity boli náhle prerušené po februári 1948, keď mal dvadsaťštyri rokov. V roku 1948 sa oženil, jeho manželka Alena (rodená Štědrá) bola učiteľkou, pochádzala zo starej učiteľskej rodiny, bola mu veľkou oporou a spolupracovníčkou po zvyšok života, vytvárajúc harmonické prostredie, v ktorom mohla vznikať jeho tvorba. O svojom živote napísala spomienky, ktoré sú voľne dostupné na Wikimedia Commons. Ich syn, spisovateľ Martin Petiška, bol častou inšpiráciou pre svojho otca a možno ho nájsť v jeho tvorbe (Martínekov čitateľ, Ako sa Martínek stratil). Mal množstvo dôležitých priateľov v umeleckých kruhoch, najmä s umelcami, ktorí boli rovnako ako on v 50. rokoch na okraji spoločenského postavenia. Napríklad spisovatelia Jaroslav Seifert, František Hrubín, Bohumil Hrabal, Emanuel Frynta a mnohí ďalší. Medzi maliarov patrili Jiří Kolář, Kamil Lhoták, Zdeněk Miler, Karel Teissig, Vladimír Komárek, Zdeněk Sklenář, Vilém Plocek, ktorý ilustroval jeho knihy, ale aj Cyril Bouda, Helena Zmatlíková a ďalší. V 50. rokoch 20. storočia vznikol v jeho byte v Brandýse nad Labem neoficiálny klub, kde sa jeho priatelia stretávali, čítali ich diela a mohli sa navzájom zoznamovať s novými cestami moderného umenia. Ako nekomunista sa mu uzavrela cesta k dôležitým pozíciám, čo mu ešte viac otvorilo cestu k práci. Je pochovaný na cintoríne v Brandýse nad Labem.

V roku 2016 mu mestská časť Praha 5 udelila čestné občianstvo in memoriam.