Bohumil Hrabal
28. marec 1914 – 3. február 1997
Bohumil Hrabal (* 28. marec 1914, Židenice – † 3. február 1997, Praha) bol český spisovateľ, jeden z najvýznamnejších a najosobitejších prozaikov druhej polovice 20. storočia.
Narodil sa v Brne – Žideniciach. Meno jeho biologického otca nie je uvedené ani v jeho krstnom liste. Keď sa jeho matka Marie vydala (1920) za Františka Hrabala, účtovníka v pivovare v Polnej a neskôr správcu pivovaru v Nymburku, ten prijal Bohumila za vlastného. Hrabal nebol nikdy premiant a viac než o učenie sa zaujímal o pestré dianie v pivovare, najmä o Františkovho brata Josefa Hrabala (slávneho Pepina), ktorý „prišiel na návštevu a zostal do smrti“. Po maturite na reálnom gymnáziu (1935) študoval na právnickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe, navštevoval však aj prednášky z dejín literatúry, umenia a filozofie. Keďže vysoké školy boli v období okupácie zatvorené, mohol štúdium dokončiť až v roku 1946. Počas vojny pracoval ako železničný robotník a výpravca v Kostomlatoch, čo sa (rovnako ako všetky jeho neskoršie profesie) odrazilo aj v jeho literárnej tvorbe. Vystriedal tiež profesie ako poisťovací agent, obchodný cestujúci, od roku 1949 brigádnik v kladenských oceliarňach a po ťažkom úraze pracoval v libeňských zberných surovinách ako balič starého papiera. Neskôr pracoval ako kulisár. Nemalú časť svojho života prežil v pražskej Libni – v ulici Na Hrázi 24/326 (poeticky nazývanej Na Hrázi věčnosti). Spisovateľom z povolania sa stal až v roku 1963. Po roku 1970 nemohol niekoľko rokov oficiálne publikovať, písal teda do samizdatových a exilových periodík. Roku 1975 uverejnil v časopise Tvoba krátke sebekritické prehlásenie, na ktorého základe mu bolo čiastočne a pod dohľadom cenzúry znova umožnené publikovať. Mnoho jeho diel vychádzalo v nakladateľstve Pražská imaginace, ktoré vydávalo Hrabala samizdatom od roku 1985. To isté nakladateľstvo vydalo pod editorským dohľadom Václava Kadleca v rokoch 1991 – 1997 Sebrané spisy Bohumila Hrabala v 19 zväzkoch. Hrabal sa poznal s Jiřím Kolářom, obdivoval svojrazného a predčasne zosnulého maliara, grafika a priemyslového výtvarníka Vladimíra Boudníka a priatelil sa s filozofom Egonom Bondym. Hrabalove knihy boli mnohokrát úspešne sfilmované (napríklad Menzelove Ostře sledované vlaky, ktoré boli ocenené Oskarom) a dostal tiež veľa nakladateľských cien.