Jonathan Swift

Narodil sa v Dubline, v deň sv. Andreja, krátko po otcovej smrti v anglickej rodine Swiftovcov z Yorku, ktorá žila v írskom Dubline. Jeho otec zomrel mladý, približne dva roky po sobáši. Za ženu si zobral Abigail Erickovú z Leicestershire, pochádzajúcu z veľmi starobylej rodiny Erickovcov, ktorí odvodzovali svoj pôvod od Ericka, veľkého vodcu, ktorý bojoval proti Viliamovi Dobyvateľovi. Tento sobáš bol z oboch strán veľmi nerozvážny; svojej manželke priniesol len veľmi chabú alebo žiadnu budúcnosť, a jeho smrť prišla veľmi nevhod v dobe, kedy ešte nestačil vytvoriť pre svoju rodinu stabilnejšie zázemie. Vychovával ho strýko - či skôr pestúnka - v Anglicku, kam ho zobrali krátko po narodení. Tá ho veľmi starostlivo vychovávala a než sa vrátil k matke do Írska, naučila ho hláskovať a čítať, takže už ako trojročný dokázal prečítať ktorúkoľvek kapitolu z Biblie. A hoci podľa záznamov zo školy v Kilkenny, v Írsku takej vychýrenej, nebol príliš dobrým študentom, dostal tam solídne základy, vyštudoval s nie najlepším prospechom univerzitu Trinity College a stal sa v roku 1688 tajomníkom vynikajúceho anglického štátnika Williama Templa, priateľa kráľa Viliama III. Podriadené postavenie ho však obmedzovalo, a tak odišiel od Templa, stal sa anglikánskym duchovným, žil krátky čas ako vidiecky farár, ale vrátil sa zase k Templovi a zostal u neho až do jeho smrti v roku 1699. Za svojho dlhého pobytu na Templovom vidieckom sídle získal Swift značné vzdelanie a nadobudol politický rozhľad. Na jeho sídle našiel aj životnú lásku Esther Johnsonovú, ktorú začal volať Stella. Keď mala osem, začínal ju učiť, neskôr ho sprevádzala celým životom, ale nie je isté, či sa ich partnerstvo vôbec naplnilo. Ak sa aj zosobášili, potom podľa niektorých zdrojov tajne. Od roku 1701 mal Swift pomer s Esther Johnsonovou. Šla za ním do Írska a žila nie s ním, ale vedľa neho až do svojej smrti r. 1728. Okrem toho mal Swift pomer ešte s urodzenou Holanďankou Esther Van Homrighovou („Vanessa“), ktorá sa do neho vášnivo zamilovala, keď mal viac než 40 rokov (ona mala o 24 rokov menej). I Vanessa šla s ním do Írska, kde zomrela roku 1723, nie dlho po roztržke so Swiftom, ktorá vznikla tým, že keď sa dozvedela o svojej sokyni, napísala buď jej alebo Swiftovi list, ktorý jej dekan neodpustil. Duchovným sa zrejme Swift nestal z bytostného presvedčenia, cirkevná kariéra nasledovala, až keď sa mu nesplnili politické sny. Ako anglikánsky duchovný sa so svojou voľnomyšlienkárskou povahou cítil slobodnejším. Deväť rokov žil ako duchovný v Írsku a v roku 1709 odišiel do Anglicka, kde bol päť rokov až na krátku návštevu v Dubline, keď tam bol menovaný dekanom kostola sv. Patrika. V politike stál najprv na strane whigov, aby neskôr skončil na strane toryovcov, ktorých ministrom preukazoval neoceniteľné služby článkami v časopise Examiner a politickými brožúrami. Nedočkal sa však vysneného biskupstva, ale stal sa len dekanom kostola sv. Patrika. Na literatúru sa Swift sústredil, až keď bolo zrejmé, že sa v politike napriek mnohým známostiam a nespornému talentu nepresadí. Swift nebol pri zmysloch niekoľko rokov pred svojou smrťou. Už keď mal 24 rokov, začala sa prejavovať Meniérova choroba (závraty a hluchota). V neľahkej historickej dobe - za 78 rokov jeho života sa na tróne vystriedali traja panovníci - veľa šťastných chvíľ veru neprežil a jeho vstupy do verejného života neboli úspešné. Už keď písal Gullivera, ktorého dokončil v roku 1725, nebolo mu najlepšie. V tridsiatych rokoch sa Swiftov zdravotný stav prudko zhoršil. Márne zápasil s postupujúcou chorobou, stratil sluch a schopnosť reči, choroba zachvátila celý mozog. Ten mu na záver života zahalila demencia, ešte predtým však svoj majetok odkázal na stavbu nemocnice pre duševne chorých. Na sklonku života bol Swift v Dubline známy svojou šľachetnosťou, keď tretinu zo svojich príjmov dával na charitu, ako aj tým, že sa tento Angličan a kňaz anglikánskej cirkvi s takou vervou staval na stranu prevažne katolíckeho Írska, vtedy kolónie ovládanej britskou korunou. Po smrti Stelly sa stránil čím ďalej tým viac verejnosti i svojich priateľov a žil nakoniec v úplnej odlúčenosti. Jeho rozum sa zatemňoval, až päť rokov pred svojou smrťou sa ho plne zmocnila demencia a posledné dva, tri roky vôbec na nikoho neprehovoril. Swiftovu osobnosť osvietenského mysliteľa, neprepadajúceho povrchnému optimizmu a predbiehajúceho svoju dobu schopnosťou ostrého kritického videnia a tvrdej sebareflexie, dokresľuje jeho bohatá korešpondencia s priateľmi, jeho výroky, invektívy i humoristické verše.