Ladislav Klíma

Narodil sa v Domažliciach v rodine vyučeného mlynára, ktorý sa však týmto povolaním neživil, ale pracoval ako úradník v advokátskej kancelárii. Klíma, od mladosti zaujatý filozofiou, chodil až do roku 1895 na miestne gymnázium, ale v januári toho roku bol vylúčený za hanlivý výrok o habsburskej monarchii (vyhlásil ju za „prasačiu dynastiu“). Prestúpil teda na gymnázium do chorvátskeho Záhrebu, ale ani tam štúdium nedokončil a v roku 1904 odišiel do Prahy, kde sa usadil, viedol samotársky život a začal prispievať do časopisov, napríklad v rokoch 1919–21 do Tribuny a v roku 1925 do Práva lidu. Pretože nemal občianske povolanie, žil z dedičstva po príbuzných a z drobných príspevkov od priateľov, medzi ktorých patril aj básnik Otokar Březina. Jeho filozofia sa zakladala na solipsizme (existujem len ja a moje zážitky) a voluntarizme (základom bytia je vôľa). Zo svetových filozofov bol ovplyvnený najmä Georgom Berkeleym (subjektívny idealizmus), Arthurom Schopenhauerom (pesimizmus) a Friedrichom Nietzschem (učenie o nadčloveku). Klíma písal filozofické state aj krásnu literatúru, podstatná časť jeho diela zostala však až do jeho smrti vo forme rukopisov a až potom bola postupne vydávaná. Podľa vlastných slov tiež sám Klíma zničil asi 90 % svojich textov kvôli prílišnej obscénnosti. Jeho zobrané spisy boli vydané až v 90. rokoch v nakladateľstve Torst, počnúc vydaním trojdielneho diela Velký román v roku 1996. Klíma bol na české pomery nekonvenčnou postavou, a to nielen svojimi názormi, ale aj spôsobom života. Pod vplyvom svojej filozofie odmietal ako zbytočné civilizačné návyky a svoje telo mučil alkoholom, fajčením a aj tým, že mu bolo jedno, čo jedol (podľa vlastných slov zjedol aj zadrhnutú myš). Práve alkoholizmus a experimentovanie s vlastným telom spôsobili jeho predčasnú smrť na tuberkulózu. Zomrel v Prahe, je pochovaný na Malvazinkách.