Ladislav Zibura
15. jún 1992
Ladislav Zibura je český bádateľ, spisovateľ a novinár.
Pešo k Múru nárekov v Jeruzaleme, pešo sa dostal aj do Santiaga de Compostela a Ríma a na bicykli k Severnému moru a späť. Ladislav je jedným z tých výnimočných ľudí, ktorých máte radi alebo nenávidíte. Na Facebooku preslávil púť a seba svojím svojráznym humorom a festival Budějovický Majáles svojou bannerovou kampaňou. Hoci Ladislav miluje spoločnosť a ľudí, každé leto trávi v samote už 4 roky. Mimo Jeruzalema sa vydal pešo do Santiaga de Compostela a Ríma, potom na bicykli k Severnému moru a späť. Keď pozval svojich brnenských priateľov do kaviarne, aby ukázali fotografie z jeho ciest, prihlásilo sa 2400 ľudí. A tak sa vo veku 22 rokov rozhodol splniť si svoj sen – precestovať krajinu a umožniť tisícom ľudí vydať sa s ním na veľkolepú cestu plnú neuveriteľných zážitkov za jediný večer.
Životopis
Ľudia z kariérneho centra mi povedali, že bez štruktúrovaného životopisu by som si ťažko našla prácu. Tak som jeden napísal. Len sa obávam, že nájsť si prácu bude s ním ešte ťažšie.
1992: Prerazil som do sveta medzi pysky ohanbia mojej matky.
1992: Začal som chodiť na nočník. Pred ostatnými deťmi. Tu sa začína éra môjho randenia.
1997: Pri bobovaní som si zlomil nohu. Nohu mám v sadre už niekoľko mesiacov. Starý otec sa o mňa stará. Prostredníctvom knihy The Ignorant in the Sun City ma uvádza do problematiky triedneho boja.
1998: Naučil som sa čítať. A tiež nenávidieť svoju učiteľku, pani Dášu. V knihe Honzíkova cesta vynechala kapitolu "Družstevné vajcia". Verila v kapitalizmus. Nevedela nič o svete.
2000: MUDr. Hřídelová mi prvýkrát diagnostikuje nadváhu. Keď mi mama prvýkrát odmietne dať porciu pre dospelých na večeru, krčí sa v kúte a očakáva výprask. Je to márna snaha. Vždy nájdem spôsob, ako jesť.
2003: Začínam študovať osemročné gymnázium. Zúčastňujem sa matematické, fyzikálne a jazykové olympiády. Ale najpopulárnejší som na šachových turnajoch. Keď prídem, každý vie, že nebudú poslední.
2006: Začínam behať, prestávam jesť, chudnem. V tomto prípade je nástup mentálnej anorexie formou sebareflexie. Za 4 mesiace schudnem 15 kilogramov.
2009: S priateľmi začínam organizovať festival Budějovický Majáles. V priebehu nasledujúcich rokov som sa objavil v článkoch ako "Dážď, blato, zima, Budějovický Majáles prišiel o 140 tisíc", "Cyklistika bola zakázaná políciou" alebo "Študenti zničili park v centre mesta".
2011: Vydal som sa na svoju prvú púť – do Santiaga de Compostela. Na 900 km dlhej ceste stretávam inšpiratívnych ľudí z celého sveta. Zistil som, že napriek tomu, čo som si myslel, svet nepatrí len mne. Konečne sa naučím vyslovovať anglické "th". Na spiatočnej ceste náhodou letím na nesprávne letisko, stopujem domov.
2011: Začínam študovať na Právnickej fakulte Univerzity Karlovej. Zamilujem sa do svojej spolužiačky Ivy, ktorá ma odmieta. To dokazuje jej dobrý vkus. Navyše sa ukazuje, že nie som z rodiny právnikov a chcem obhajovať nevinných – chápem, že nemá zmysel ďalej študovať.
2012: Idem na svoju druhú púť – do Ríma. Môj priateľ Michal ma sprevádza do Innsbrucku. Spája nás hlad, láska k literatúre a stan pre jedného človeka. Po 1400 kilometroch prichádzam do Vatikánu do cieľa – Dómu svätého Petra. Ochranka ma nepúšťa dnu.
2012: Začínam študovať žurnalistiku na Masarykovej univerzite. Brno mi prirastie, aj keď tam električky nejazdia pod zemou. Veľmi sa mi páči môj introvertný spolužiak. Používam rovnakú stratégiu ako ona – nehovorím. Nerozprávali sme sa 3 roky.
2013: Už ma nebaví chodiť, s kamarátom Michalom ideme na bicykli k Severnému moru. Tentoraz sa Michal odo mňa odpája mimo Prahy. Jediné, čo mi zostalo, je mapa Berlína z antikvariátu. Omylom prichádzam k Baltskému moru. Nie je to slané a na pláži sú len dôchodcovia. Sklamaný sa vraciam domov cez Berlín. V Berlíne zisťujem, že na mojej mape z antikvariátu chýba celá západná časť mesta.
2014: Prvýkrát vytváram niečo, čo sa ľuďom páči. Kampaň, ktorú som vytvoril pre festival Budějovický Majáles, je vraj vtipná. Dá sa to opísať 3 cudzími slovami – sebairónia, mystifikácia a egomasturbácia. Kolegovia z festivalu sú veľmi vďační, že mi vracajú dlh z roku 2011. Dostávam niekoľko pracovných ponúk.
2014: Dostanem prácu v Proof & Reason. Platia mi peniaze za písanie textov pre nich. V kancelárii máme kávu zadarmo. Moja mama je na mňa hrdá. A konečne sa zbavujem zlozvyku dávať ľuďom v baroch svoju kartu poistenca namiesto vizitky.
2014: Získavam bakalársky titul. Získal som ho za štúdium mediálnych štúdií na Karlovej univerzite. Moja bakalárska práca na tému "Robil som kampaň pre festival – pozrite sa, aký som šikovný" sa môjmu súperovi veľmi nepáči. Situáciu však zachraňuje môj vedúci bakalárskej práce, s ktorým sme si padli do oka na prvej (a poslednej) konzultácii.
2014: Kráčam z Turecka do Jeruzalema. Na 1400-kilometrovej ceste ma jediná vec, ktorá ma spája so svetom očkovaných belochov, čítačka elektronických kníh Amazon Kindle 3 s 3G internetom. Cestou strácam predsudky, časť sluchu a základné hygienické návyky. Čo ma na Jeruzaleme najviac fascinuje, je Múr nárekov. Je mi len ľúto, že sa ľudia neobťažujú ísť s papiermi do koša a dať ich do takého pekného suveníru. Na letisku zažívam aj raketový poplach. Ale vypustí nás z prístrešku skôr, ako zapnem kameru, takže je to úplne zbytočné.
2015: Absolvovam 3-mesačnú stáž v Českom rozhlase. Kolegovia ma majú radi natoľko, že ma nechajú pokryť atraktívne témy ako úhyn včiel, správy z onkologickej nemocnice alebo nárast počtu návštevníkov pohraničných verejných domov.