Stromov

Naďa Mitanová vo svojej novej básnickej zbierke predkladá kolekciu zrelých veršov. Na rozdiel od modernej poézie, ktorá sa dnes nosí na módnych mólach literárnych festivalov, sú jej básne prekvapivo priame a zrozumiteľné. Je k sebe aj k nám úprimná, jej verše sú pravdivé, a preto sa cez ne môže lepšie spoznávať a my môžeme mimovoľnespoznávať ju. Nadine básne vovádzajú do sveta snov a predstáv, ktorý sa prekrýva s tým viditeľným a dodáva mu nečakané čaro. Nostalgia za tým dávnym a čistým sa prekrýva s nádejou v zmysluplnosť prítomného a v pomoc stále Prítomého. Pocit rozladeného nástroja strieda výhľad na neoblomne milujúceho Majstra; pokorné volanie z hlbín strieda odpustenie a viera, že zima nemá posledné slovo. V zamysleniach človek nájde nie odpovede, ale skôr otázky, ktoré by si mal – zdá sa, že samozrejme – klásť. Existujú farby, ktoré si nevieme predstaviť? Čo si pomyslí kôň, keď sa ráno zobudí? O čom premýšľa vták, ktorý mi práve letí nad hlavou? V básňach aj v krátkych esejách, črtách a príbehoch nachádzame predsavzatia a výzvy, ktoré si autorka berie – a pýtame sa sami seba, prečo nám to nenapadlo skôr. G. K. Chesterton napísal knihu krátkych esejí Ohromné maličkosti a druhá časť tejto knihy – O kráse samozrejmostí – je jej veľmi podobná. Vďake autorke si človek uvedomuje, že aj vo veciach naoko samozrejmých nie je nič samozrejmé. Autorkino umenie žasnúť nad samozrejmými nesamozrejmosťami očisťuje od otupenosti a navracia schopnosť detsky žasnúť nad dávnym svetom, ktorý sme niekde na ceste dospelosti stratili.