Milenky na hřbitově

Práca to vlastne nebola, ale obdobie návštev. Imaginárne postavy mojej chystanej knihy ma nepozývali, ale bolo nám dobre. Text ešte nenapísaný, vnútorný, ma inšpiroval k fotografiám, a fotografie k textu. Fotenie v teréne, písanie za stolom, našťastie som z Olšanských hřbitovů v Prahe prenášala atmosféru domov. Ale nie smútočnú. Sedieť na kraji hrobu a sledovať hru slnka a tieňov na náhrobku, cestičky jemných trhlín na tvrdej žule, tá chvíľa stojí za to. Nálada správna na rozhovory s mrtvými milenkami. Rozprávala som sa s nimi neraz, už dávno. Ani nie na cintorínech, stačilo doma. Nie pri zapálenej sviečke, ale v bežnom chode dňa. Odkedy vznikala táto kniha, mali už mená a tváre. Ich príbehy, ktoré sme spolu rozplietali, sú tak trochu i moje. Irena Gálová