Silo

Svet, ako ho poznáme dnes, sa stal neobývateľným. Posledným útočiskom ľudí, ktorým sa podarilo prežiť, je obrovské, vyše stoposchodové podzemné silo. Ľudia sa tu rodia, žijú a pracujú, aby sa po smrti stali výživou pre rastliny na farmách. Pohyb po sile je možný iba po točitom schodisku, mnohí obyvatelia sa preto od svojho rodiska za celý život nevzdialia viac než niekoľko poschodí. Platia tu prísne pravidlá, pôrodnosť podlieha kontrole, iná ako oficiálne schválená láska je neprípustná. Naoko spravodlivá spoločnosť je v skutočnosti rozdelená podľa úloh vykonávaných pre silo aj podľa spoločenského postavenia, ktoré s hĺbkou klesá. Výhľad na zem sprostredkúvajú kamery a veľké obrazovky, no rozprávať či dokonca snívať o povrchu je zakázané. Trestom je, paradoxne, vyhnanstvo na vytúžený povrch zeme, z ktorého niet návratu. Súčasťou trestu je čistenie kamier. Ale prečo z doterajších odsúdencov ani jeden neodmietol vykonať túto povinnosť? Verše preložila Jana Kantorová-Báliková.