Cudzinec

Novela Cudzinec patrí do „absurdného obdobia“ Camusovej tvorby. Zvyčajne sa interpretuje ako umelecké prenesenie filozofie absurdity obsiahnutej v Mýte o Sizyfovi, ktorý vyšiel v ten istý rok (1942). Jeho sujet je jednoduchý: spisovateľ nám predstavuje svojho románového hrdinu vo chvíli, keď ľahostajne pochováva svoju matku. Deň po pohrebe sa stretáva s pisárkou Mariou, stáva sa kamarátom pasáka, svojho suseda. Nato sa odohrá dráma: Mersault bezdôvodne zabije na pláži Araba, súdia ho a je odsúdený na smrť. V tomto na pohľad jednoduchom príbehu je zhrnuté Camusovo chápanie absurdnosti sveta. Camus navodzuje predstavu, akoby to, že Mersault zabije Araba, bolo iba dielo náhody - nezabil ho on, ale vražedné africké slnko a oslepujúce svetlo, ligot mu zatemnil zrak a zvrátil rovnováhu dňa... Udalosť sa odohrala, ale zároveň k nej nemuselo dôjsť. Akoby bol však odsúdený preto, lebo neplakal na matkinom pohrebe... Jeho postava je vyhnancom, cudzím človekom, cudzincom medzi ľuďmi. Próza Cudzinec je filozoficky spätá s esejou Mýtus o Sizyfovi: obidve diela sa vzájomne dopĺňajú a sú základnými piliermi Camusovej tvorby. Albert Camus, francúzsky existencialistický spisovateľ, esejista, románopisec, dramatik, sa narodil roku 1913 v Alžírsku, ktoré bolo v tom čase francúzskou kolóniou. V chudobnom detstve predčasne osirel, no napriek finančným ťažkostiam vyštudoval v Alžírsku filozofiu. Počas druhej svetovej vojny sa aktívne zúčastnil na protifašistickom odboji. Po roku 1945 bol šéfredaktorom časopisu Combat. Roku 1957 dostal Nobelovu cenu za literatúru. Zahynul pri automobilovej nehode roku 1960 (v Petit-Villeblevin v departemente Yonne). Jeho bohaté literárne dielo zahrňuje drámu, publicistiku, prózu, esejistiku. Diela Rub a líce (ĽEnvers et l’Endroit, 1937), Svadba (Noces, 1938), drámy Caligula (1938), Nedorozumenie (Le Malentendu, 1944), Stav obliehania (ĽEtat de siége, 1948), ale i neskoršie adaptácie majú neraz dramatickú formu. Publicistické Aktuálnosti I, II, III (Actuelles I, II, III, 1950, 1952, 1958) sú zasvätené aktuálnym politickým zápasom. Napísal prózy Šťastná smrť (La mort heureuse, 1938, vyšla až po jeho smrti 1971), Cudzinec (1942), Pád (La Chute, 1956), Vyhnanstvo a kráľovstvo (L’Éxil et le royaume, 1957), Mor (La Peste, 1947). Jeho posledný román Prvý človek (Le premier homme) vyšiel až po smrti. Vo filozofickej eseji Mýtus o Sizyfovi (Le mythe de Sisyphe, 1942, s podtitulom Pokus o absurdno) definuje absurdnosť ľudského osudu. Postoje k otázke ľudskej vzbury proti osudu historicky rozvádza vo filozofickej eseji Vzbúrený človek (ĽHomme révolté 1951).