Poštopkané srdcom

„Pani Danku Palkovú s jej dcérou Terezkou som spoznala len nedávno v byte našich spoločných priateľov. Aj keď sme si spolu nevymenili veľa slov, sčasti som pochopil že citlivosť je darom, ktorý bol tejto žene daný do vienka ako vynáhrada za trpezlivé nesenie ťarchy, ktorú nadelil život. " (ThDr. Helena Hrehová) Narodila som sa 6. 6. 1945... Dnes? Myslela by som, že v takom veku budem už „usadlá". Háčkujúca. Namiesto toho duša vo mne cvála ako pomýlené teliatko. Mám manžela a dve dcéry. Staršiu Máriu, ktorá vie čítať i písať. A veľmi dobre. Mladšiu Terezku, ktorá nevie čítať, ani písať. Obe majú rovnako dôležité poslanie v živote, ktorý dostali. Na tejto fotografii sedím na terase hotela v Oravskom Podzámku zakomponovaná v medovine domoviny. V miestach, kde sa utvárali nekončiace dejiny mojej duše. Užasnutej žitím. Krásou. Bolesťou. Veľa chorôb. Veľa ťažoby. Veľa utrpenia som prežila doposiaľ = nekončiaca milosť krásy života. Jeho bohatstva. Toho, že to nie je výška konta v banke, ktorá určuje prepychy životných skúseností. Jeho plnosti. Rozmery mojej vnútornej slobody a spontánnosti priam zúrivej - to, čo si nedám vziať za žiadnu cenu! A vedomie, že všetci máme rovnakú možnosť - pretože máme slobodnú vôľu. Že všetci, nie iba ja, ale všetci, úplne všetci sa môžeme slobodne rozhodnúť - pre lásku.