Ludvík Vaculík

Narodil sa v Brumove ako syn tesára. V rokoch 1941 – 1943 absolvoval dvojročný pracovný kurz firmy Baťa v Zlíne, kde potom až do roku 1946 pracoval. V roku 1946 však odmaturoval na obchodnej akadémii a odišiel do Prahy, kde v roku 1950 absolvoval Vysokú školu politickú a sociálnu. Vystriedal niekoľko profesií, či už robotníckych, vychovávateľských alebo redaktorských. Jeho literárnu dráhu naštartovala v roku 1953 práca redaktora v oddelení politickej literatúry v nakladateľstve Rudé právo, kde pôsobil do roku 1957, neskôr v týždenníku Beseda venkovské rodiny a od roku 1959 vo vysielaní pre mládež v Česko-slovenskom rozhlase. Počas celých 60. rokov uputával pozornosť svojou sociálno kritickou publicistikou. Roku 1965 nastúpil do redakcie Literárních listů (neskôr premenované na Listy), najvýznamnejšieho periodika reformátorskej inteligencie, kde zostal až do ich zákazu v roku 1969. To už mal za sebou aj prozaické začiatky, ako napríklad novelu Na farmě mládeže a román Rušný dům. Dnes sa však za jeho skutočný vstup do literatúry považuje až nonkonformný román Sekyra, ktorý námetovo čerpá z osudov Vaculíkovho otca. Je aj uznávaným autorom celého radu fejtónov, v ktorých po svojom nadviazal na českú fejtonistickú tradíciu a žáner fejtónu pretvoril na útvar oveľa útočnejší a kritickejší. Na IV. zjazde česko-slovenských spisovateľov v júni 1967 prehlásil, že „za dvadsať rokov nebola u nás vyriešená žiadna ľudská otázka“ (na tú dobu veľmi odvážny výrok), za čo bol vylúčený z KSČ. Okrem Dvou tisíc slov sa podpísal aj pod Chartu 77.