Johannes Mario Simmel
7. apríl 1924 – 1. január 2009
Známy/a aj ako: Michael Mohr
Johannes Mario Simmel bol rakúsky spisovateľ a scenárista. Svojimi bestsellermi, ktoré sa často zaoberali súčasnými historickými témami, oslovil milióny čitateľov.
Simmelovi rodičia pochádzali z Hamburgu. Jeho židovský otec Walter Simmel bol chemik, jeho matka Lisa, rodená Schneiderová, bola strihačkou vo filmovej spoločnosti Wien-Film. Jeho otec utiekol pred nacistami do Londýna, zatiaľ čo takmer všetci jeho príbuzní z otcovej strany boli zavraždení nacistami. Simmel vyrastal v Rakúsku a Anglicku a vyštudoval chemický inžinier na Vyššom spolkovom vzdelávacom a výskumnom inštitúte chemického priemyslu vo Viedni. Počas druhej svetovej vojny bol zamestnaný na oddelení elektrochemického výskumu elektrotechnickej spoločnosti Kapsch vo Viedni. 5. apríla 1945 bol svedkom vraždy vedcov, ktorí chceli zachrániť elektrónový mikroskop pred nariadenou deštrukciou. Venoval sa tomu vo svojom románe Wir heißen euch hoffen z roku 1980. Po vojne pracoval najprv ako novinár, prekladateľ a tlmočník pre americkú vojenskú vládu, ktorá bola zodpovedná za americký sektor v štvormocnom meste Viedeň a za americkú okupačnú zónu Salzburg a Horné Rakúsko južne od Dunaja. V roku 1947 vydal svoju prvú zbierku noviel pod názvom Stretnutie v hmle. Vo viedenskom denníku Welt am Abend, ktorý bol ukončený koncom októbra 1948, písal filmové recenzie a felietóny ako kultúrny redaktor v poslednom roku jeho vydávania. V roku 1950 sa presťahoval do Mníchova a pracoval tam pre ilustrovaný časopis Quick. Johannes M. Simmel písal faktické správy a seriálové romány pod rôznymi pseudonymami. Od roku 1950 do roku 1962 napísal celkovo 22 scenárov, samostatne alebo spolu s inými autormi, vrátane filmov ako Es geschehen noch Wunder (1951) s Hildegardou Knef, Tagebuch einer Verliebte (1953) s Mariou Schell, Hotel Adlon (1955) alebo Robinson soll nicht sterben (1957) s Romy Schneider a Horst Buchholz. Po prvom veľkom úspechu s románom Es muss nicht immer Kaviar sein (Nesmie to byť vždy kaviár) v roku 1960 sa venoval predovšetkým písaniu ľahkých románov, z ktorých každý sa zaoberal aktuálnymi spoločensko-politicky relevantnými témami, ako je násilie voči cudzincom, obchodovanie s drogami či genetická manipulácia. Základom bol novinársky výskum na miestach a v prostredí, v ktorom sa jeho romány odohrávajú.
Leitmotívmi mnohých jeho diel boli relativizácia dobra a zla a vášnivý pacifizmus. Bol jedným z najčítanejších autorov v nemecky hovoriacom svete. Jeho 35 románov dosiahlo celkový náklad viac ako 73 miliónov predaných výtlačkov. Boli preložené do 30 jazykov a natočené režisérmi ako Alfred Vohrer a Roland Klick. Marlene Dietrichová obdivovala jeho prácu a udržiavala s ním úzky telefonický kontakt. Literárni kritici dlho opisovali Simmela ako triviálneho autora, "mechanika bestsellerov" alebo spisovateľa montážnej linky. Až v románe Ale s klaunmi prišli slzy (1987) získal všeobecné uznanie.
Trikrát ženatý, naposledy žil vo švajčiarskom meste Zug. Simmel zomrel 1. januára 2009 v Luzerne. Podľa jeho slov mal stále rozpracovaný román.