Roger Scruton

Scruton bol učiteľ a profesor estetiky na Birkbeck College v Londýne v rokoch 1971 – 1992. V roku 1982 pomohol založiť Salisbury Review, konzervatívno-politický časopis, ktorý redigoval 18 rokov. Od roku 1992 bol zamestnaný na čiastočný úväzok na Boston University, na Institute for Psychological Sciences v Arlingtone, na American Enterprise Institute vo Washingtone D.C. a na University of St Andrews. Narodil sa v rodine učiteľa Jacka Scrutona. Mal dve sestry a rodina bývala v Marlowe a High Wycombe. Jeho otec mal korene v pracujúcej triede, nenávidel vyššie vrstvy a miloval vidiek. Naopak, jeho matka Beryl Claris sa narodila v džentríckej vrstve a zbožňovala romantizmus. Manželstvo nebolo šťastné a keď mal Roger šestnásť rokov, utiekol niekoľkokrát z domu. Vzdelanie získal na Royal Grammar School High Wycombe (1954 – 1961), kde dostal možnosť štúdia na Cambridgi. Keď sa jeho otec dozvedel, že vyhral štipendium v Cambridge, prestal sa s ním rozprávať. Roger študoval filozofiu na Jesus College od roku 1962, titul bakalára získal v roku 1965 a titul magistra v roku 1967. Doktorát (PhD) dosiahol v roku 1972 za dizertačnú prácu o estetike, tiež z Cambridge. Po získaní doktorátu strávil dva roky za morom. Vyučoval vo Francúzsku na Collège Universitaire de Pau v Pau. V roku 1969 dostal miesto výskumného pracovníka (research fellow) v Peterhouse v Cambridgi. V roku 1971 nastúpil na Birkbeck College v Londýne, kde učil filozofiu do roku 1992, zo začiatku ako prednášajúci, potom ako odborný asistent a profesor estetiky. V roku 1973 sa oženil s Danielle Lafittovou, rozviedli sa v roku 1979. Jeho prvá kniha Art and Imagination vyšla v roku 1974. V tom roku sa stal aj členom krúžku Conservative Philosophy Group založeného konzervatívcom Hughom Fraserom. Krúžok mal cieľ rozvíjať intelektuálny základ konzervativizmu. V rokoch 1974 – 1976 študoval aj právo na Inns of Court a mal možnosť stať sa advokátom v roku 1978, čo však nikdy nepraktikoval. Jeho ďalšia publikácia bola tiež o estetike, The Aesthetics Of Architecture (1979). V diele The Meaning of Conservativism (1980) zdôraznil zmenu zamerania „Right away“ z ekonomiky na otázky morálky. V roku 2010 povedal pre „The Guardian“, že kniha zničila jeho akademickú kariéru. Kvôli jeho politickým názorom ho ohovárali kolegovia na „Birkbeck College“. Nasledovali knihy The Politics Of Culture a Other Essays (1981). Po nich história a slovník filozofie v roku 1982, The Aesthetic Understanding (1983), knihy textov o Kantovi a Spinozovi (1983 a 19870), Thinkers of the New Lef (1985), zbierka esejí kritizujúca 14 intelektuálnych prominentov a Sexual Desire: A Moral Philosophy of the Erotic (1986). Od 1979 do 1989 bol Scruton podporovateľom disidentov vo východnej Európe počas vlády komunistických strán v spolupráci s Davidom Vaughanom z Rádia Praha. Prepájal komunikáciu medzi akademickým disentom a západnými univerzitami, čím riskoval svoju bezpečnosť. Ako člen Nadácie Jana Husa aj s inými akademikmi navštevovali Prahu a Brno, aby podporovali ilegálnu sieť študijných spolkov, ktorú založil český disident Július Tomin. Pomáhal pašovať knihy a organizovať lekcie, prípadne aranžovať diaľkové štúdium teológie v Cambridge. Vaughan bol ten, ktorý vytváral štruktúru kurzov, robil preklady samizdatov a tlač kníh a tiež skúšky v podzemí pomocou pašovanej literatúry cestou diplomatickej pošty. V roku 1985 ho zatkli v Brne a následne ho požiadali, aby opustil krajinu. Niekto, kto ho videl prechádzať cez rakúsku hranicu, neskôr napísal: „Bol to široký prázdny priestor medzi dvoma brehmi, úplne prázdny, ani jediný človek na obzore okrem jedného vojaka a cez tento široký prádzny priestor sa trmácal anglický filozof Roger Scruton so svojím malým ruksakom smerom do Rakúska. “ 17. júna toho istého roku bol daný na index – zoznam neželaných osôb. Napísal, že ho sledovali počas návštev v Poľsku a Maďarsku. Za svoju prácu v pomoci disidentom bol ocenený Českom Medailou za zásluhy prvej triedy v roku 1998. Peter Hitchens vyjadril v roku 2009 obdiv voči Scrutonovi a iným, ktorí robili podobnú prácu. Scruton vyjadril ľútosť nad tým, ako sa určité aspekty spoločenstva východnej Európy rozvinuli, kým spadol Berlínsky múr. V roku 1982 sa stal editorom v časopise Salisbury Review, ktorý uznával tradičný konzervativizmus. Toryom bola známa ako Salisbury Group ovládaná z Peterhouse Right – krúžok konzervatívcov napojených na Cambridge College, vrátane Maurica Cowlinga, Davida Watkina a matematika Adriana Mathiasa. Scruton napísal v roku 2002, že editovaním časopisu ukončil svoju akademickú kariéru v Spojenom kráľovstve. Časopis sa pokúsil ponúknuť intelektuálnu základňu pre konzervativizmus a bol veľmi kritický voči závažným otázkam tej doby, vrátane mierového hnutia, kampane za nukleárne odzbrojenie, egalitarizmu, feminizmu, zahraničnej pomoci, multikulturalizmu a modernizmu. „Poslednou možnosťou bolo byť konzervatívcom a zároveň byť trochu doľava.“, napísal v Review. „Bolo ťažké nájsť intelektuálov, ktorí by toto napísali, ale ja som to napísal. Jeden po druhom odchádzali konzervatívci a spájali sa s nami spoznajúc, že sú to posvätné slová pre ich šancu stať sa členom Britskej akadémie, vicekancelárom, alebo čestným profesorom, že kvôli ich čistému profilu treba vysloviť čistú pravdu.“ Bol to Scruton, ktorý v roku 1984 publikoval slávny kontroverzný článok od Raya Honeyforda, riaditeľa školy Drummond Middle School v Bradforde, kde sa pýtal na výhody multikultúrnej výchovy. Honeyford bol donútený rezignovať z funkcie, pretože bol kvôli článku pod policajným dozorom. V roku 1985 bola revue zakázaná kvôli rasizmu počas výročného kongresu Britskej asociácie pre rozvoj vedy a následne Scruton napísal v roku 2002, že dopisovatelia časopisu boli ignorovaní akademickým prostredím. Fakulta filozofie na University of Glasgow zorganizovala oficiálny bojkot. V roku 1990 strávil jeden rok prácou pre Nadáciu Jana Husa, od roku 1992 pracoval na Boston University. Neskôr žil opäť v Spojenom kráľovstve. Žil na vidieku a venoval sa poľovačke. Stretol tam Sophie Jeffreysovú, historičku architektúry. Oženil sa s ňou v roku 1996. Mali spolu dve deti: Sama (1998) a Lucy (2000). Žili na svojej farme v Brinkworthe vo Wiltshire. Taktiež vlastnili apartmán v Albany a bytový dom na Picadilly v Londýne. Zároveň predal svoj dom z 18.storočia v Montpellieri, blízko Sperryville vo Virgínii. Založil niekoľko firiem, napríklad: Central European Consulting, založený 1990, určený ako konzultačný orgán pre krajiny východnej Európy Horsell's Farm Enterprises Ltd, od 1999 Somerfield Stores opendemocracy.net – politický portálV rokoch 2001 – 2009 napísal pre New Statesman stĺpčeky o víne. Prispel článkom pre "World of Wine and Questions of Taste" – esejou "The philosophy of Wine (2007). V marci 2007 viedol debatu s Richardom Dawkinsom, Christopherom Hitchensom a A.C. Graylingom v Londýne na tému "Are We Better Off Without Religion?" V marci 2009 na pôde Royal Geographical Society v debate s historikom Davidom Starkeyom navrhol podnet Britain has become indifferent to beauty aby tak vzdal hold Botticelliho Zrodeniu Venuše, na ktorý sa podobal obraz britskej supermodelky Kate Mossovej. Chcel tak demonštrovať ako Briti vnímajú krásu. Udržal si viaceré akademické posty na čiastočný úväzok od roku 2000: Od 2005 do 2009 bol profesorom v Institute for The Psychological Sciences v Arlingtone, od 2009 bol hosťujúci učiteľ v American Enterprise Institute in Washington, D.C. skúmajúci kultúrny vplyv neurofziológie. V januári 2010 bol vyznamenaný ako neplatený hosťujúci profesor v Oxforde kde učil estetiku v roku 2011 bol na štvrtinový úväzok na univerzite St.Andrews. Bol tiež neplateným profesorom na Buckingham University. Scruton pritiahol pozornosť verejnosti v roku 2002, keď sa o ňom písalo, že prijal honorár od firmy Japan Tobacco International a zároveň písal o tabaku bez toho, aby to priznal. Písal články o fajčení pre Wall Street Journal v roku 1998 a 2000. V roku 2000 napísal 65-stranový pamflet s názvom "WHO, What, and Why: Trans-national Government, Legitimacy and the World Health Organisation" pre Inštitút ekonomických záležitostí, inak britský think tank. Pamflet kritizoval Svetovú zdravotnícku organizáciu(WHO) kvôli jej kampani proti fajčeniu, tvrdiac, že medzinárodné telesá nie sú povinné skúmať vplyv domácej legislatívy, pretože tieto telesá nemajú povinnosť voči ich voličom. Napísal, že celkovo bol proti tabaku. Jeho otec zomrel na emfyzém po mnohoročnom fajčení, ale vraj to bola nevinná zábavka (zrejme myslené ironicky – pozn. prekladat.) V januári 2002 oznámili noviny The Guardian, že Scruton prijímal mesačne plat 4 500 libier od Japan Tobacco International. V októbri 2001 mejloval riaditeľstvu „JTI“ žiadajúc prídavok 1000 libier šterlingov mesačne a diskutoval o svojom zámere publikovať v niektorých novinách vrátane Wall Street Journal, The Times, The Daily Telegraph a The Financial Times o väčšine tém aktuálne sa týkajúcich tabakového priemyslu. Namietal proti Guardianu, ktorý využil jeho uniknutý e-mail, o ktorom tvrdil, že bol ukradnutý. Tvrdil, že nikdy neskrýval svoje prepojenie na JTI, ktoré začalo tri roky pred tým. On a jeho manželka napísali a publikovali The Risk of Freedom briefing pre JTI, publikovaný štvrťročne od okróbra 1999 do apríla 2006. Scruton povedal novinám, že jeho nový návrh sa nikdy neudial. The british Medical Journal ho kritizoval za to, že chybne deklaroval vzťah, keď písal pamflet kritizujúci WHO a Inštitút ekonomických záležitostí povedal, že to malo byť autorove politické vyhlásenie. Scruton so spätnou platnosťou dosvedčil, že mal vyhlásiť svoj úžitok z toho. The Financial Times ukončili s ním kontrakt ako so stĺpčekárom píšúcom o vidieckom živote a The Wall Street Journal vyradil jeho príspevky z uverejňovania. Scruton napísal tri libretá, z nich dve hudobné. Prvé pre jednoaktovú komornú operu nazvanú „Minister“, bola uvedená viackrát. Druhé libreto je pre operu o dvoch aktoch nazvanú „Violet“, bola uvedená dvakrát v Guildhall School of Music v Londýne v decembri 2005. Toto libreto je založené na živote Violet Gordon-Woodhouseovej, britskej čembalistky.