Ludmila Vaňková

Narodila sa ako druhá dcéra do pražskej rodiny vrchného riaditeľa Národnej banky JUDr. Václava Vaňka. Ten bol však v roku 1942 popravený gestapom. Mala vrelý vzťah k divadlu. Po absolvovaní reformného reálneho dievčenského gymnázia v roku 1945 študovala konzervatórium, štúdium však nedokončila. Neskôr sa neúspešne hlásila na DAMU, naďalej však pôsobila v ochotníckom divadle. Jej literárnou prvotinou bola divadelná hra Princezna a šašek, ktorú publikovala v roku 1954 v časopise Divadlo. Kým jej sestra Blanka Vaňková absolvovala operný spev na pražskom konzervatóriu, ona sama vyštudovala sociológiu a psychológiu na Karlovej univerzite. Roku 1948 bola z FF UK z politických dôvodov vylúčená (bola členkou Národnej sociálnej strany) a doktorát dokončila až po viac ako dvadsiatich rokoch (1971, práca Člověk a kniha). Najprv pracovala ako sekretárka v rôznych nakladateľstvách; Evropský literární klub, Československý spisovatel, a neskôr v redakcii časopisov Nový život a Divadlo. V rokoch 1964 – 1972 bola redaktorkou nakladateľstva Albatros. Roku 1968 vstúpila do KSČ, ale nasledujúceho roka zo strany vystúpila. V rokoch 1973 až 1977 tak pracovala ako výhybkárka v železničnej stanici Karlštejn. V rokoch 1968 – 1969 publikovala v časopise Tvář úryvky z diela Skrytý život Salvatora Dalího, ktoré začala prekladať na žiadosť niekdajších avantgardných výtvarníkov zo skupiny Devětsil (kniha neskôr vyšla u NLN). V redakcii Československého spisovateľa sa zoznámila so svojím budúcim manželom, výtvarníkom Josefom Paukertom (syn Jan Paukert je programátorom a príležitostným hudobným skladateľom; filmy Dům pro dva, Maseba, Návštěvníci ai., Dcéra Ludmila je prekladateľkou). Po roku 1990 bola členkou mestského zastupiteľstva v Řevniciach.