Dick Francis

Začiatkom roka 1940 narukoval k pozemným službám anglického letectva Royal Air Force, neskôr sa však stal pilotom. Spočiatku lietal na stíhačkách, väčšinu času ale strávil v kokpite bombardérov. Z armády odišiel v roku 1946, aby sa stal jazdeckou hviezdou britských prekážkových dostihov. Pre kariéru úspešného jazdca ho predurčili viaceré faktory: rodinné zázemie (otec bol tiež džokej), pozitívny vzťah k prírode a zvlášť ku koňom, nízky vzrast a v neposlednom rade talent. Počas svojej dvanásťročnej kariéry dokázal vyhrať viac ako 350 dostihov, v sezóne 1953/1954 sa stal šampiónom profesionálnych jazdcov. Ťažil zo svojej schopnosti presne odhadnúť tempo, poznal dráhy, na ktorých jazdieval, a nemal núdzu ani o dobré kone solventných majiteľov. V rokoch 1953 až 1957 jazdil aj pre kráľovnú matku. Jeho úspešnú kariéru džokeja znemožnilo ťažké zranenie v roku 1957, možno sa pod urýchlenie rozhodovania o zavesení jazdeckého bičíka na klinec postarala aj príhoda z apríla 1956: Francis jazdil v najpopulárnejších prekážkových dostihoch planéty – Veľkej národnej v liverpoolskom Aintree – na favoritovi Devon Lochovi, ktorý bol v majetku kráľovnej matky, a hoci ešte 50 metrov pred cieľom bezpečne viedol, zrazu sa Devon Lochovi podlomili nohy a dostihy boli stratené. Po ukončení kariéry sa stal dostihovým korešpondentom London Sunday Express, pre ktorý písal až do roku 1973. Svoju prvú knihu – autobiografiu Šport kráľovien – vydal v roku 1957, prvý román potom o päť rokov neskôr, v roku 1962. Odvtedy sa mu darilo vydať pravidelne jeden román ročne, výnimkou bol rok 1998, kedy vydal zbierku poviedok 13 jazdcov v cieli. Francis dlho vyhlasoval, že po smrti svojej ženy Mary v roku 2000 už nebude písať, v roku 2006 však nečakane vydal román Under Orders, ktorý vyšiel v slovenskom preklade pod názvom Koniec stávok.